Dušička
Začalo to zľahka. Idúcky v aute s bratom do Topoľčian, kde sme spolu so starou mamou mali v pláne ponavštevovať hroby našich blízkych, som cestou rozmýšľal nad dušičkami. Pospevoval som si pritom piesne s dušičkovou tematikou:
...Anička, dušička, poď si ku mne hopkať, kúpim ti čižmičky, čo ti budú klopkať... Anička dušička, kde si bola, keď si si čižmičky zarosila? ... Anička, dušička, nekašli, aby ma pri Tebe nenašli... Anička dušička, zavri si očičká, nech sa ti o mne sníva...
Hlavnou "dušičkou" našej ľudovej piesne je podľa všetkého nositeľka dievčenského mena Anna. Ako k tomu prídu Zuzky, Betky, Ivanky, Marienky a ostatné nepesničkové dušičky? Ale na druhej strane, taká Katarína je nielen krásna, ale býva aj neďaleko od Trenčína, Helenka chodí do záhradky na zelené senko a Zuzkinmu chlapcovi zas štrngajú podkovičky. A Marína? Tá šla podľa piesne do cintorína.
Adresa trvalého pobytu: Cintorín duší
Naši blízki, ktorí už nie sú medzi nami, to s nami nemajú ľahké. Tak ako zvyčajne ich v čase Dušičiek ponavštevujeme, upravíme hroby, naša starká pritom každý rok vyloví z roka na rok sa opakujúce zážitky, pri ktorých sa neraz zadúšam od smiechu. Ešte posledné úpravy, priviazať veniec k váze, aby ho neodfúklo, keď príde vietor, pozametať napadané lístie. Pripomína mi to slávnostné chvíle, možno narodeniny, kedy sa človek pekne oblečie a upraví, aby mohol privítať hostí. Podobná chvíľa nastáva pre našich zosnulých práve teraz.
Rozhliadol som sa okolo seba. Uvedomil som si, že z roka na rok sa stáva výzdoba hrobov honosnejšia, fantázia pri tvorení vencov je snáď neobmedzená a dynamickým vývojom zjavne prechádzajú aj sviečky. Kahance už takmer nikde nevidno, štandardom sa stávajú sviečky s vlastným krytom. A tak sa hroby priam prehýbajú pod náporom vencov, chryzantém a svietidiel, ktorých časť môj brat výstižne prirovnal k torpédoborcom. Naozaj je to stále o láske k blížnym? Nie je to podobné škole, kde sa deti pretekajú v tom, kto má na sebe oblečenú honosnejšiu značku mikiny? Preukázať úctu, áno, ale merať jej intenzitu objemom, luxusom a hmotnosťou hrobovej výzdoby?
Zastavili sme sa však aj na cintoríne, kde sa už dávno zosnulí nepochovávajú, ale ešte stále sú tam hroby. Na rozdiel od iných cintorínov tam nebolo ani živej duše. Keď sme po chvíli našli ten "náš" hrob, železnú ohradu okolo ktorého už roky zožiera hrdza, zapálili sme sviečku a ja som sa opäť rozhliadol okolo seba. Na niektoré hroby sa nemilosrdne podpísal zub času, mená a roky z prvej polovice minulého storočia sa dali iba ťažko prečítať a mnohé z hrobov sú už dávno zarastené trávou. Sem-tam nejaké striedme kvety, kde-tu malý veniec. A predsa aj na tomto mieste bolo jasne cítiť mystérium miesta, kde sa stretáva život a smrť. Bol to neuveriteľný kontrast!
Prach si a na prach sa obrátiš
Kto je na tom lepšie? Pravdu povediac, je to možno drsné, ale smrťou človeka sa strácajú akékoľvek sociálne rozdiely. Na to, čo po smrti nasleduje, nazeráme z rôznych teologických uhlov pohľadu, avšak je zrejmé, že telo úbožiaka nie je o nič horšie ako telo boháča, obe rovnako prikryje čierna zem. To, aký bol človek počas života na zemi, už nezmení ani honosná hrobová výzdoba. Mnohí ľudia sa predbiehali odušu vo výhodnejších a exkluzívnejších nákupoch, nebolo by však lepšie, keby sa radšej pokojne pristavili a venovali svojim blízkym zosnulým podľa svojho náboženského presvedčenia či už spomienku alebo tichú modlitbu?
Už teraz som zvedavý, kam sa posunie dušičkový biznis na budúci rok. Budú hroby s automatickým osvetlením so spínačom podľa intenzity svetla? Budú svietidlá ešte väčšie a objemnejšie? Čím sa odlíšia hroby ľudí vyššej triedy od hrobov plebsu? Budeme sa z roka na rok viac a viac stávať dušičkovými otrokmi?
Odľahlo mi na duši. Spomenul som si na slová zo známej básne Mor ho: A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
