Po chutnom obede som sa cestou na popoludňajší nácvik zastavil po tričko. Zastavil, zastal, pozeral... Des a hrôza - tričko tam nebolo! Prezrel som zbežne okolie, no bezvýsledne. Zarazilo ma to. Veď na obede sme mohli byť maximálne hodinu, možno dve a kto ma pozná, vie, že tričká, ktoré nosím, nie sú bežnej konfekčnej veľkosti. Záver hľadania bol neúprosný: Tričko zrejme niekto ukradol.
Bol som napálený. Pred koncertom sme si ešte vyšlli na prechádzku do priľahlého parku, pričom som očami hľadal páchateľa v oranžovom tričku. Vŕtalo mi to v hlave, čo koho bolo do môjho trička? Tak, ako by som aj ja nechal cudzie tričko bez povšimnutia, som predpokladal, že to isté platí aj naopak.
Začal som chápať, prečo moji známi po odparkovaní auta aktivujú rôzne dômyselné systémy, ktorých úlohou je ochrániť auto pred krádežou, alebo aspoň krádež skomplikovať. Staršie filmy, v ktorých hrdina bežne nezamykal auto, keď z neho vystúpil, sa stávajú pomaly, ale isto úsmevnou spomienkou. Čím to je? Je to naozaj naša národná vlastnosť, že s vecou, čo nie je pevne prikovaná, pridrôtovaná, sa jej majiteľ takmer automaticky môže rozlúčiť? To, že sa mi to stalo v Novom Meste nad Váhom, asi neznamená, že by v tomto meste bola zvýšená kriminalita, predpokladám, že táto situácia mohla nastať kdekoľvek. Ide zrejme o súčasť našej kultúry, veď koniec-koncov tomu nasvedčuje aj vyššia až vysoká politika, kde sa kradne v nástenkových tendroch, nehovoriac o tom, ako sa po nástupe Slovenskej Nenajedenej Strany do vládnej koalície v niektorých spriaznených firmách vymieňali osvedčené gastrolístky za tie menej zvučného mena a pod. Kradne sa v obchode, kde ľudia síce odvážia banány, ale na váhe zvolia lacnejšie mandarínky. Kradnem, kradneš, kradneme...
Večer po koncerte, na recepcii, som mal možnosť zoznámiť sa s Helenou Vrtichovou, ktorá kedysi naspievala hit "Diridonda" a ktorá hrá na husliach v Malom komornom orchestri. Bolo to milé stretnutie, ktoré plne vynahradilo a prekrylo nepríjemný zážitok s ukradnutým tričkom. Cestou naspäť do Bratislavy som sa tešil, že som možno pomohol človeku v núdzi. Ale možno práve naopak, čo ak dotyčný už druhú noc nemohol dobre spať, pretože ho ťažilo svedomie? Ak teda stretnete na ulici utrápeného človeka v oranžovom tričku, na bicykli, ktorý mi ukradli ešte ako malému chlapcovi spred domu, s dokladmi, o ktoré ma pripravili vreckári minulé leto, povedzte mu, že mi tieto veci spokojne môže doniesť. Ja sa poteším a verím, že aj "poctivému nálezcovi" bude omnoho ľahšie.
