Zoči-voči stojí on - človek, ktorý vzal, neúprosne a nenávratne, rodinné šťastie a život dieťaťa. Rasťo - ten ospevovaný, úspešný mladý muž - sa stáva štvancom, vyvrheľom a spoločnosť sa mu bez milosti otočila chrbtom. Rasťo vraj pred nehodou telefonoval a vraj išiel rýchlosťou 150 km/hod. A vraj 180 km/hod. a vraj dokonca 200 km/hod. Všetko stojí na neistom a alibistickom "vraj", ktoré dáva autorom týchto tvrdení moc a silu zbaviť sa zodpovednosti za to, čo sa ďalej za slovom "vraj" nachádza. Zo všetkých strán sa ozýva pokrik, ktorého posolstvo je jasné: "Ukrižuj, ukrižuj ho!". Novinové titulky "Treba ho zlynčovať", "Zabite ho" len bičujú toľko skúšané a trápené emócie. Fotky otca, ktorého musia počas pohrebu podopierať, detaily tváre uplakanej matky a starých rodičov, pieseň priamo z pohrebu podsúvajú k rannej káve, do vlaku, na spríjemnenie času čítania novín. S argumentom informovania čitateľov bez zábran fotia a zverejňujú najintímnejšie okamihy, kedy rodina stojí a plače nad rakvou svojho syna.
Nie. Ja nechcem Rasťa obhajovať. Ak sa preukáže a ak je pravda, že Rasťo telefonoval a nevenoval sa riadeniu prirýchlo idúceho auta, je to neospravedlniteľné a Rasťo okrem svojho svedomia bude stáť tvárou v tvár súdnemu procesu, na konci ktorého bude spravodlivý trest. Trest, ktorý nevráti život, nevylieči trýznivé rany pozostalých chlapca.
"Ako vôbec mohol počas jazdy telefonovať ???"
Martin, môj kamarát, je policajt. Už viackrát riešil priestupok vodiča, ktorý počas jazdy telefonoval. Odpoveďou mu bolo: "Veď telefonuje každý" a obvinenie, že polícia má miesto telefonovania riešiť iné, závažnejšie problémy.
To je obraz našej spoločnosti. Tí istí ľudia, ktorí telefonujú počas jazdy, dnes kričia "Ukrižuj ho!". Možno kričia tí istí ľudia, ktorí sa spokojne rútia po obyčajnej ceste rýchlosťou 120 km/hod. a viac. Prečo by aj, veď oni predsa ešte nikdy nikoho nezabili. Do tohto obrazu zapadá tzv. dopravné spravodajstvo, ktoré priam povzbudzuje k rýchlej jazde, hlavne však nezabudnúť ísť podľa predpisov pri výjazde z Ružomberka smerom na Donovaly. Raz možno budeme počuť z krimi servisu: "Staré ženy neprepadávajte najmä v Novákoch pri Bille", "Nekradnite v autobuse 83, nahlásili ste nám odtiaľ hliadku". Bol by v tom nejaký rozdiel?
Toľko nenávisti, koľko sa valí z diskusií na internetových fórach, sa vidí málokedy. Skúsme si namiesto volania po pomste uvedomiť, či sa nám niekedy nemohlo stať niečo podobné, či sme my alebo naši blízki nešli vyššou ako povolenou rýchlosťou len preto, že policajti majú na priestupky istú toleranciu. Nikdy ste nepočúvali dopravné spravodajstvo a zhodou okolností neznižovali rýchlosť práve tam, kde sa podľa odvysielaných informácií mala pohybovať biela Fabia? Ruku na srdce - nikdy ste počas jazdy autom netelefonovali? I keď išlo len o malú chvíľu a o niečo veľmi dôležité? A čo vlastný výklad pravidiel, s tým, že veď tá štyridsiatka pri škole je tam len kvôli deťom a v noci nie je problém ísť napríklad sedemdesiatkou...? Plná čiara? Veď ten predo mnou sa vlečie slabou deväťdesiatkou! ...
Či chceme alebo nie, život ide ďalej. Aj život Rasťa, aj život chlapcových rodičov. Pôjde bolestne, trpko, ale bude musieť ísť. Chlapcov život sa však už nevráti. Rasťo urobil osudnú chybu, ktorá sa, podobne ako pri živom vysielaní, nedá vrátiť späť. Bude musieť čeliť spravodlivosti, súdu, ale skôr či neskôr sa bude musieť pozrieť rodičom chlapca do očí, s mizivo ničotnou nádejou na odpustenie. Národ ho už opľul, ba čo viac, on sa dokonca topí v pľuvancoch. Bude len a len na rodičoch chlapca, či mu vôbec dokážu niekedy v budúcnosti odpustiť. Ja si veľmi prajem, aby sme namiesto pľuvania do tváre Rasťa Žitného začali, každý sám, naozaj rešpektovať dopravné predpisy, ktoré nie sú samoúčelné a aby sme nehazardovali so svojím životom, no najmä so životmi ľudí, ktorí sa po cestách pohybujú spolu s nami. Len tak máme šancu predísť zbytočne vyhasnutým životom.
