V čase, kedy som chodil na základnú školu, sme naplno žili éru s názvom Socializmus. Pamätníci dodnes spomínajú na rožky po štyridsať halierov, menej už na ostnaté drôty na hraniciach s "prehnitým kapitalistickým západom". Ako dieťa som tento fproblém takmer nevnímal, pretože na rozdiel od majetnejších známych sme necestovali ani do blízkeho socialistického Maďarska. Rozdelenie sveta na dve časti som si prvýkrát uvedomil až pri jednom štedrovečernom telefonáte, kedy sme - celá rodina - za zvukov mojej harmoniky spievali Tichú noc našim emigrovaným príbuzným do Kanady.
Nežnú revolúciu som zažil ako šestnásťročný pubertiak. Na námestí sme štrngali kľúčmi, s učiteľmi sme viedli dialóg a už onedlho som sa po prvýkrát v živote fdostal do Viedne. Nasledovalo prebudenie sa zo socialistického sna a život tvrdej kapitalistickej reality. Odrazu bolo možné cestovať, v blízkom rakúskom pohraničí sa objavili tabule "Slováci nekradnite", slovenské kuchyne dobíjali kazetové magnetofóny z viedenskej Mariahilfestrasse. Cestovanie bolo jednoduchšie, stačilo mať cestovný pas, aj keď na slovensko-rakúskej hranici sme neraz dostávali pocítiť, že sme cestujúci nižšej kategórie.
S našim vstupom do Európskej únie prišla možnosť cestovať cez hranicu s občianskym preukazom, aj keď ešte stále boli na hraniciach kontroly. Na vtedajšiu dobu to bolo prevratné. Žiaden pas, stačil občiansky preukaz. Stále však, napríklad pri cestovaní do Českej republiky, človek absolvoval kolotoč kontrol: "Dobrý den, česká pasová kontrola", "Dobrý den, česká celní kontrola", "Slovenská pasová kontrola, Vaše doklady", "Dobrý deň, slovenská colná kontrola, dovážate niečo do Slovenskej republiky?" Začlenením Slovenska do Schengenu sa pomyselne zotreli hraničné čiary a dnes stačí sadnúť do vlaku, ktorý premáva z bratislavskej Petržalky a o hodinu ste vo Viedni, stačí sadnúť na bicykel a previezť sa v Bratislave po Kopčianskej a už o niekoľko minút si môžete vychutnať kávu v rakúskom Kittsee. Bez kontrol, slobodne.
Sloboda sa rodila ťažko, ani zďaleka nebola taká samozrejmá, ako to dnes vyzerá. Ako sa cítili ľudia, ktorí z petržalských panelákov videli do Rakúska, na zem, ktorá pre mnohých symbolizovala slobodu, iný svet? Svoje vedia aj ľudia z Vysokej pri Morave, Záhorskej Vsi a z ďalších dedín tesne susediacich s Rakúskom, kde obyvatelia museli hlásiť každý výskyt podozrivej osoby. Totalitný režim s prvomájovými sprievodmi, ubezpečujúcimi oddanosť ľudu jedinej správnej komunistickej strane. Totalitný režim s absurdnými heslami, prekračovaním plánov. Režim, ktorý sa zároveň neštítil použiť tanky a cudzie vojská na "správne smerovanie" našej krajiny.
21. august je deň, kedy si pripomíname začiatok okupácie, ktorá sa kedysi v dejepise označovala ako "pomoc spriatelených vojsk", po ktorej nasledovali roky tvrdej normalizácie. Je to na nás, vysvetľujme deťom, čo to znamenalo žiť v totalite, čoho všetkého bol schopný vtedajší režim, aby sa nezrelativizovala jeho skutočná absurdita. Ak bývate v prihraničnej oblasti, neváhajte a prejdite sa cez hranicu, peši alebo na bicykli, slobodne sa nadýchajte čerstvého vzduchu.
Na budove VÚVH v Bratislave sa nachádza veľký nápis: "Voda je život, chráňme si ju". V tieto dni myslime na to, že aj sloboda je život, chráňme si ju.
