Tak si vám tam sedím na lavičke, sŕkam minerálku, z ktorej už všetky bublinky vyprchali (a ktorej teplota sa blíži mojej telesnej), a sledujem, ako synátor nadšene pobehuje hore dole. Kričí na mňa "Mamitá, mamitá, nechyta, jé!" z čoho si vyvodzujem, že zbadal v tráve nejakého hmyza, lebo odkedy sa nám na balkóne objavila modlivka a spolu s výkladom, čo to je za čudo dostal aj výklad o tom, že modlivku nechytáme do ruky, všetko hmyzoidné je u neho "nechytať". "Žžžžž!!!!" krúži prstom dokola, čím mi zase dáva na známosť, že onen hmyz už odletel vo vlastnom záujme preč.
A berie palicu, kreslí do piesku, potom zase šmýkľavka, hojdací koník, hore na lavičku, dole z lavičky, vytrhnúť chlapcovi z rúk autíčko, obrať dievčatko o detský kočík s bábikou, bla bla... Jednoducho bežná ihrisková idylka.
Na scénu vstupuje BABA.
Neviem, kto to je, ale stojí tam pri bráne a strašne škaredo sa mračí. Teraz je práve na ihrisku celkom kľud, sú tu len tri deti, každé má inú zábavku, takže sa výnimočne nebijú o žiadnu taľafatku. Ako tam tak stojí, vyzerá, že na niečo čaká (na spasenie, hovorieva občas moja mama :)), rozmýšľam, či sa má teraz v čase obeda ihrisko zamknúť alebo čo? Ale nie... Ona chce niečo iné a zdá sa, že práve sa dočkala.
Môj syn vzal do ruky lopatku zapichnutú v strede pieskoviska, nabral na ňu piesok a sústredene prechádza ku kraju pieskoviska, snažiac sa, aby nevysypal nič z tohto vzácneho nákladu. Následne náklad vysýpa na trávnik vedľa pieskoviska, čím vzniká kopček a už počujem známe "Jééé!" doplnené úsmevom od ucha k uchu. Ani nestíham spustiť inštrukcie typu "a teraz naberieme piesok a pekne dáme naspäť do pieskoviska", pretože BABA je už akčná.
- To je otrasné, co tý dnešné matky deckám dovolia! Pany, kuknyte sa, jak to tu potom vypadá! Písek všade! Nebude v tom pískovisku za chvílu ništ!
- Ale to je hádam trochu prehnané, zase tak hrozné to nie je... Snažím sa brániť nečakanému útoku. Skutočne sa mi situácia nezdá tak strašná, mám pocit, že viac piesku sa na chodníky dostane, keď tak fajne zafúka, než keď môj syn spraví nejaký kopček na trávniku - i keď sa ho v tomto vynášaní piesku teda podporovať nechystám...
- Gdo to tu bude po tých deckách furt upratovat, raz hento, raz ono, vúbec nemajú tý decká disciplínu, to sem radšej nechodzte, ket si ich nevíte ustrážit, fšecko len ničit chcú!
To sa ma už dotklo...
- A to ho mám priviazať o strom a nechať krúžiť dokola, alebo ako si to predstavujete s tou disciplínou na ihrisku?!
Odmieta odpovedať a urazene odchádza preč, mávnuc rukou, že som akože stratený prípad a radšej príde inokedy, lebo teraz to nemá zmysel.
- Baba. - pridáva svoj krátky komentár môj syn.
- Hej, baba. Baba - ježibaba.
Celá som z toho taká nejaká, že akože nechápem, čo to vlastne bolo, a snažím sa racionálne analyzovať situáciu. Dochádzam k záveru, že aby som zabránila onomu inkriminovanému kopčeku piesku na trávniku, ktorý spustil toto malé teátro, musela by som skutočne za tým svojím prieskumníkom chodiť ako taký tieň a preventívne mu všetko trhať z ruky. A toto mám robiť na detskom ihrisku? Ďakujem pekne.
Alebo nebol problém v kopčeku?
P.S. Minule sa nám niečo podobné stalo v Rakúsku. Mali tam reštauráciu s posedením vonku, kde bolo aj menšie ihrisko - očividne teda určené deťom :) Syn sa to rozhodol využiť a že mal náš tata práve dobrú náladu, aj ho potom ešte trochu po trávniku ponaháňal. Bolo to radostného smiechu a výskotu! Kým do nich nezačala niečo hustiť staršia pani, ktorá si obďaleč popíjala kávičku. A že to nebol žiaden láskavý tón. Hoci nie som v nemčine žiaden lumen, predsa som vyrozumela, že ju obťažuje, keď tu to dieťa po ihrisku pobehuje a že nech aspoň 15 minút si sadne a je ticho, lebo ona si chce svoju kávu v pokoji vypiť. (Inak, toto si ja tiež občas prajem, kiežby to bolo s tými ticho-sediacimi batoľaťami také jednoduché... :))
