No ubehlo len pár minút, čo sa na nás z obrazovky škerili najšťastnejšie deti na svete a muž, ktorému za svoje blaho vďačia - Dr. Karp - a už mi bola poskytnutá informácia, že to moju najdrahšiu polovičku nebaví. Že ani tej angličtine veľmi nerozumie, bo rýchlo im tá huba melie, ale o to ani tak nejde, pretože aj tak vie, o čom tam ten pánko kecá, a síce zase tie reči o tom, že máme deti rešpektovať. Proste nuda. A že radšej ide spať.
A tak som vypla toho neprirodzene všeobjímajúceho chlapa, hoc práve začal prednášať svoj návod na obsluhu síce zložito vyzerajúceho, no v podstate pomerne primitívneho systému menom DIEŤA, a že to vyzeralo celkom zaujímavo... Niekto odvážny sa tu totiž odhodlal nazvať veci pravými slovami a tú jedinečnú úžasnú bytosť (rozumej dieťa) nazval prehistorickým tvorom (alebo ak chcete, jaskynným človekom, orig. caveman). Veru, to už sa začína podobať na ten náš kvietoček ľúbezný, čo doma pestujeme.
Ja svoje deti milujem, o tom nemusíte pochybovať ani minútu. Ale som sakra unavená... Je to namáhavé, odolávať akémusi tlaku okolia, spoločnosti, všetkých tých „múdrejších, skúsenejších, študovanejších"... (Pod)vedome tuším, že úplne stačí počúvať, čo mi môj materinský inštinkt káže.
Ešte namáhavejšie je nechať sa viesť týmto tlakom a dať na rady iných. To aby si jeden každý večer hádzal za hrsť piluliek do krku. Na ukľudnenie. Zaručené rady neznajú konca, fungujú univerzálne, dajú sa aplikovať okamžite. Tak, aby dieťa zapadlo presne do rámca a nevytŕčalo. Nedajbože niečo nejde podľa šablóny... Vravím, je to na pilulky. Pretože ono to skrátka MUSÍ fungovať, a keď to nefunguje, niečo nie je v poriadku. Rady sú zaručené, chyba je teda v dieťati, alebo rodičoch. No a dieťa je obrazom svojich rodičov, čiže v konečnom dôsledku je vinník aj tak vždy istý. Rodič, najväčšie nemehlo dnešnej doby.
Problém menom dieťa dnes skúmajú tí najväčší odborníci z celého sveta. Neustále prichádzajú s novými a novými poznatkami a chrlia jednu užitočnú publikáciu za druhou. Priebežne niektoré čítam, nechcem byť predsa mimo obraz, keďže mám doma už dva takéto exempláre a v pôrodnici mi k nim neposkytli žiadny certifikovaný manuál.
A tak som v obraze, a už presne viem, ako sa veci majú. Že mám byť milá, láskavá, trpezlivá, vnímavá, empatická, veselá, hravá, aktívna, povzbudzujúca, jednoducho, ako správne môj muž podotkol, také tie reči o tom, že máme deti rešpektovať... Samozrejme, popri tom všetkom, neustále a dokola naša mantra - HRANICE, hlavne tie HRANICE a ešte raz HRANICE. Bo inak, čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, stanov hranice, lebo budeš otrokom.
Dnes viem, že toto tempo dokonalej matky je na mňa prirýchle. Pretože JA v kritickej situácii nemám čas (a chuť a ani žiadnu ďalšiu premennú) v pokoji si nad to sadnúť, vypracovať analýzu situácie s prihliadnutím na všetky vonkajšie i vnútorné činitele a zhodnotiť, či je vhodnejšie použiť za daných okolností postup A, B alebo C. Už viem, že oveľa ľahšie je o tom písať, čítať, pritakávať na všetky tie motivačné a poučné dokumenty a rozplývať sa nad obrázkami šťastných detí a spokojných rodičov.
Ale realita je to, čo žijem. Že som z mäsa a kostí, a že dokonalé je len to ticho, čo nastane, keď naše dietky večer konečne zaspia. Milujem ich, a predsa robím aj chyby a neraz ma mrzia, joj, a ako! No ktosi múdry kedysi povedal: „Najväčšia chyba, ktorú v živote môžete urobiť, je mať neustále strach, že nejakú urobíte."
Preto smelo do ďalších dní, veď čo nás nezabije, to nás posilní..!
