Popýtala som sa, ale odpovede boli podobné. Nie je šanca. Nie tu. V Stupave. Jasné, prihlášku si podať môžem, niekam ju už len hádam založia. No škoda stromov, čo kvôli tomu papieru museli padnúť... A tak som prišla k poznaniu, že materská škola je možno normálna, ale zďaleka nemusí byť práve bežná súčasť predškolského života detí. Nie tu. V Stupave.
V Stupave totiž fungujú štyri škôlky. Čo sa zdá ako dosť, no všetky sú beznádejne obsadené. Ironicky povedané, pod čiarou zrejme nebudú akurát tak deti, ktorých rodičia ešte ani netušia, kedy sa do ich plodenia pustia. Tie škôlky však za to nemôžu. Nechcela by som byť v koži riaditeľky, ktorá musí toľkým vysvetľovať, že by rada, ale nedá sa.
Kto je kompetentný tieto veci riešiť? Odohralo sa už niekoľko bojových ťažení na mestské zastupiteľstvo. Sama som sa jedného z nich zúčastnila. S takým množstvom vlažných slov, ktorými nás tam zásobili, by ste si mohli záhradku polievať od výsevu až do zberu prvej úrody. Keď še neda, ta še neda. Hlavne, že pribúda novostavieb (do ktorých sa zrejme aj niekto nasťahuje - a možno bude dokonca tak drzý, že bude mať malé deti). Nové škôlky sa nestavajú, staré sa nerozširujú, ešte aj to mestské ihrisko máme v Stupave „až" jedno (aj to v dosť úbohom stave).
Vraj kde je vôľa, tam je cesta. Možno s blížiacimi komunálnymi voľbami niekto nejakú vôľu naznačí. Akurát je mrzuté, že k bežnej výbave slovenského voliča dnes už oprávnene patrí aj nedôvera k predvolebným sľubom.
Úprimne sa priznám, nerada som v pozícii zúfalca, ktorý musí brať, čo príde. Boli časy, keď som žila v naivnej predstave o tom, že škôlku pre svojho syna starostlivo vyberiem, že si prezriem priestory, okuknem učiteľky, pozriem, s akými pomôckami pracujú... Tieto svoje naivné predstavy by som mohla opisovať až kým by nezazvonil zvonec - a rozprávky bol koniec. Ale nebudem. Predstavy už sa rozplynuli v dimenzii krutej reality.
A tak som si povedala, že zúfalec nebudem. Nie, nenašla som v rodinnom rozpočte zvyšných pár stovák eur na súkromnú škôlku, aspoň zatiaľ - a tak sa ani nechystám písať, aké sú takéto škôlky super, a ako excelentne náš problém vyriešili. Situácia sa momentálne vyvinula tak, že nastupujem na druhú materskú dovolenku a pomaly sa zžívam s predstavou, aké to bude mať pre obe naše deti klady, keď budú svoju „škôlku" mať doma. Hlavne teda ten starší, veď možno o tri roky, kedy skončí moja druhá materská/rodičovská, už bude situácia úplne iná.
Ako som už písala, kde je vôľa, tam je cesta. Tentoraz to platí pre mňa. Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže! Asi najťažšie na tom je prekonať strach, či to adekvátne zvládnem. Pritom mám diplom z Pedagogickej fakulty a o post predškolského pedagóga by som sa sama mohla uchádzať. Čisto konštatujem, lebo prax bola, je a bude vždy ťažšia než tisíce naštudovaných teórií, za ktoré vám udelia titul Mgr. Faktom zostáva, nik nepozná moje dieťa lepšie, ako ja. Viem, o čo sa aktuálne zaujíma, kde sú jeho silné a slabé stránky. Niekde sa slovami o individuálnom prístupe ku každému dieťaťu len oháňajú, doma sa však nič iné ako individuálny prístup prakticky realizovať ani nedá.
Moderná doba so sebou okrem množstva hlúpostí priniesla aj mnoho výborných vecí - trh ponúka informácie, didaktické hračky a pomôcky, návody, tipy, pracovné listy - čokoľvek, čo by ste našli v škôlke, si dnes môže zadovážiť aj bežný smrteľník. Nech vás neodradí ani fakt, že mnohé z týchto pomôcok sú finančne náročné. Niekedy stačí pomôcku si poriadne obzrieť a inšpirovať sa. Pochopíte princíp, na akom pracuje, a môžete sa zahrať na domáceho majstra a urobiť si podobnú doma. Platiť eurá za kartičky s rôznymi obrázkami? Zbytočné, keď google poslúži rovnako. Vkladačky, šnurovačky, zipsovačky, gombíko-zapínačky, puzzle, triedenie, rozvoj hmatu, kreslenie, modelovanie, strihanie, lepenie, spievanie, tancovanie,... Nič, čo by sa nedalo zvládnuť aj doma. Jediné, čo sa ťažko nahrádza, je kolektív. Avšak netvrdím, že so svojimi deťmi nevytiahnem päty z domu. Naopak, do spoločnosti určite radi zavítame.
Veľmi ma inšpiroval systém Marie Montessori. Hoci sú to práve montessori pomôcky, ktoré sú finančne absolútne nedosiahnuteľné (ich ceny asi nikdy celkom nepochopím), filozofia tohto systému, resp. metódy je absolútne úžasná a predovšetkým - v praxi ideálne aplikovateľná. Učí nás totiž pracovať s pokladom vo vnútri dieťaťa a používať pri tom svet bezprostredne okolo nás. A na to nemusíte byť žiadny odborník. No o Montessori niekedy inokedy.
Aby som to zhrnula, viac či menej dobrovoľne, podujala som sa ponechať si dieťa doma a venovať sa mu - zrejme až do času, kým nepôjde do povinnej „prípravky". Najviac sa obávam vlastnej pohodlnosti, toho, že mi deti budú liezť po celom dni na nervy. Aj také situácie určite prídu. Koniec koncov, niekedy dieťaťu stačí aj pár minút, trebárs práve na just po návrate zo škôlky, a vaša dobrá nálada je v háji... :) No keď je mi ťažko, poviem si - nerobili sme si deti od toho, aby sme s nimi bojovali a dávali im najavo, že sú na obtiaž. A s takouto optikou sa potom funguje oveľa ľahšie.
