Maťo viedol spokojný život. Každé ráno vstával do práce v chránenej dielni, a vo voľnom čase chodil na tanečnú, dramatický, počítačový krúžok, kurz sebaobhajovania... Zrazu toto všetko skončilo. Začal pravidelne navštevovať Onkologický ústav a vo voľnom čase zvracal do kýbla pri posteli.
Strácal sa nám pred očami. Vždy bol veľmi bledý, jeden z tých nositeľov ryšavej hrivy, čo sa nikdy neopália, lež spália behom tej chvíľky, čo vynesú smeti von pred barák. Ale teraz... Biely. Snehobiely. Splýval s voňavými posteľnými návliečkami, tvár výrazne pochudnutá, oči vpadnuté a rezignované.
- Ako sa máš? Blbá otázka.
- Lepšie. Automatická odpoveď.
- Čo by ťa potešilo?
- Chcel by som tancovať. Ale môžem až v lete, keď budem zdravý. Teraz nevládzem, som slabý.
Tento víkend mala byť oslava Maťovho uzdravenia. Plánovala sa len v hypotetickom duchu, potichúčky. Doktori dávali dobré prognózy. Vraj je to tá "najľahšia" rakovina (k slovu rakovina mi prívlastok ´ľahká´ vôbec nesedí) - rakovina semenníka. Vysoké percento úspešnosti. Maťo si statočne odbojoval operáciu i tri cykly chemoterapie, dokonca sa mu pridružilo každodenné pichanie fraxiparínu, kvôli krvnej zrazenine, čo mu zistili (aby toho nebolo málo). Vzdal sa vyprážaných rezňov a kofoly a začal piť zeleninové šťavy.
Ale šťastena má dovolenku, šampanské zostáva zatvorené. Ďalší nádor. Svoj tanec bude musieť Maťko zase o pár mesiacov odložiť...
