Sama tomu nerozumiem. Čo je iné? Prečo ten otrhaný zošítok pokreslený srdiečkami a bľabotajúci o nejakom fešákovi z tretej bé nik nesmie vidieť a tuná na web pred oči miliónov chystám sa hádzať svoje myšlienky? Zúchylnela som za tie roky?
Čím to je, čím to je...
No dobre, nechajme to (mimochodom, áno, zúchylnela:)). Konieckoncov je veľa hodín a ja chcem ešte dnes dopísať túto svoju prvotinu. A úprimne povedané, takmer som sa preklepla a namiesto prvotinu napísala prkotinu. Čím to je, čím to je... Za tento chybný výkon by mi pán Freud nadšene zatlieskal.
A teraz už seriózne k veci!
Vstávalo sa mi vážne príšerne. Budík to na mňa skúšal dokonca tri krát. A to budíkom teraz nemyslím svojho drahomilovaného (o takom prebúdzaní možno inokedy, keď už celkom stratím zábrany písať o súkromných veciach :)), ale svojho, v takýchto chvíľach a chvíľach platby faktúr tak zatracovaného, mobila... Môj Soňo-Erik opäť spieval Wake up, little Susie, wake up... A pád do reality bol nevyhnutný. Spláchla som to protestnou sprchou a ani neviem ako a už som bola práci.
Bordel na stole ma opäť uistil, že som mimoriadne zaneprázdnený, alebo aspoň mimoriadne bordelársky človek. Možno aj oboje. Chvíľu som splašene behala po pracovisku, snažiac sa spraviť si v hlave kľud, nech viem, na čo nesmiem zabudnúť. Potom keď som sa ukľudnila a vedela som, že toho mám stihnúť veľa, som odišla z práce do školy. Od septembra to robievam často. Mám teraz taký trojitý štatút, z každého rožka troška. Študujem denne operný spev, som externou doktorandkou pedagogiky a pracujem na plný úväzok v jednej mimovládnej organizácii... V preklade - lietam hore dole a na otázky "Ako to môžeš stíhať?!" odpovedám veľavravným polozúfalým úsmevom :)
Tak teda zrazu som bola v škole. A tam ťažký kaliber - robiť drepy a artikulovať pri tom slovo Teliatko. Teliatko sem, teliatko tam. Povedzte teliatko smutne! Povedzte teliatko veselo! Ako sa vám hovorí teliatko, keď ste zadýchaní od drepov? Majn got, vážne ťažký kaliber... Ale inak na konzervatóriu sa tomu hovorí Javisková reč. A potom prišla úloha ešte ťažšia. Volalo sa to uvoľňovanie, ale v skutočnosti to pre mňa znamenalo Hlavne nezaspi! A verte, že nezaspať je skutočne ťažké keď vám upokojujúci hlas, ktorý predtým básnil o teliatku, zrazu vymenúva, čo všetko vám oťažklo... Oj, veruže ťažko, ťažko...
Rozospatú čakala ma hodina spevu. To bol preplesk reality. Svojské metódy pani profesorky nenechali driemať ani jedinú minibunku v mojom tele. Päsťovky do brucha, prsty v ústach, ťahanie za vlasy a veľký krik - nie, to nie je scéna vystrihnutá z nejakej mexickej telenovely, ale moja bežná hodina spevu, v ktorej vystupujem ako hlavný masochista, teda žiak učiaci sa operne spievať. No o tom někdy jindy :) Hlavná vec je, že to zaberá.
Po hodine spevu ma nôžky moje do roboty odniesli. Spŕška e-mailov, pootvárané word dokumenty... Ale len do 16:40, kedy som sa teleportovala na anglický kurz na palisádoch. V rámci opakovania si angličtiny a teda dobrovoľného postupu do nižšieho ročníka, než v akom som bola predtým, som si pripadala jedna z najmúdrejších. Veď ono ma ten pocit čoskoro prejde.
A teraz šup do postele! Dobrú noc, blogeri!
