4.6. utorok
Dnes som si hádzala s Peťom tenisovú loptičku. Juj a ten... No proste Mišo, kto iný!!! - mi ju zobral a z celej sily do mňa hodil. Trafil ma rovno do... hrude. Au! Strašne to bolelo. Prečo to robí? Takmer mi vyhŕkli slzy. Najhoršie bolo, že ja si vždy reflexne chytím to, čo si udriem, ale zväčša je to noha alebo ruka. Lenže teraz čo? Nemohla som sa tam predsa chytať za prsia! Tak som schmatla, čo mi prišlo prvé pod ruku (prírodopis) a šmarila som to po ňom. No jasné, zákon schválnosti - vedľa. A on sa uchechtával a mňa to neuveriteľne vytáčalo.
Môj život je hrozný. Láska žiadna, Juro sa móóóc často bavieva so Sokyňovou a najradšej by som mu pripomenula, že ona predsa nie je jeho typ, ale kašlať na to. Sama. Kača sa začala bavievať móóóc s Ľubou, už spolu nesedíme, a to som si myslela, že naj kamošky. A Kvica chýba. Zase sama. Ďalej - vždy sa nájde nejaký magor, čo mi ubližuje. A nik sa ma nezastane. Sama. A ešte k tomu to s babkou nevyzerá dobre. Prinajlepšom bude ochrnutá. Tak vidíš, všetci ma opúšťajú. Tento život je nanič!
8.6. sobota
Babka umrela. Boh neexistuje.
9.6. nedeľa
Vieš čo, denník? Si na nič! Tváriš sa ako veľký kamarát a dôverník, ale ja viem, čo si. Obyčajný pos... zošit! Počuješ? Pos...! A čo ty na to? Ticho. Ty NIČ. Ani sa nebrániš. A to mi vadí. Nie je nikto, komu by som mohla hovoriť svoje pocity a on by mi povedal na to Chápem ťa. Nikto by ma neobjal. Možno na to nevyzerám, ale som dosť citlivá. A to, že nič nevychádza a všetko sa kazí, ma sakramentsky mrzí. Chúďa babka. O čo sme prišli, si uvedomíme, až keď o to prídeme. Nikto ma nechce. Spácham samovraždu. Asi nie. Som na to mäkká.
A potom akoby úplne z iného súdka nasleduje zápisok, ktorý uvádzam v prvej časti Retrodenníčka - Dejvid a ja. A ďalej už vôbec nič. Možno ste čakali niečo celkom iné, pravdepodobne by to aj inak skončilo, keby toto bol výplod mojej bujnej fantázie. Vymýšľala by som si príbehy o Juroch, Feroch, Lacoch a ktovie čo všetko, bolo by to fascinujúce, vzrušujúce a zábavné. Ale toto nebola prehliadka fiktívnych hlúpostí. Toto bolo moje nepochopiteľné odhalenie dlho utajovaného a hlavne reálneho denníčka. Doteraz seriózne neviem, prečo som zverejnila svoje myšlienky a pocity spred takmer 12 rokov. Ale pevne verím, že som sa tým nikoho nedotkla a že sa prípadne spolu so mnou zabávajú na tých sprznených priezviskách a spomínajú na staré zlaté časy. A dúfam, že je Mišovi jasné, že nie je pravda, že ho neznášam... :) A ani na Katku sa nehnevám, že si odsadla... :) A dirigent nebol tranzvestit. A ako to dopadlo s Jurom? No predsa nijako. Nudný koniec, že?
Tak ak chcete, môžete v diskusii vymyslieť nejaký fiktívny, romantickejší... :)
