"A ja som sa čudovala, prečo je taká tma, keď som písala tú angličtinu. To vyzerá na poriadnu búrku!"
Vzápätí sa ozve BUM!!! a potom zborové OOO!!! - pred budovu krajského úradu sa zrútil strom. Hneď sme odložili plánovaný odchod o pár minút neskôr, kým sa to trochu upokojí. Nakoniec sme sa rozhodli pre vlak odchádzajúci z Trnavy 20:28, príchod do Nového Mesta pár minút po deviatej.
Vlaková stanica sa plní ľuďmi asi tak rýchlo, ako sa plní na tabuli odchodov kolónka "meškanie". Náš vlak mešká 60 minút, čo je úplne čarovné číslo v porovnaní s vlakmi, ktoré hlásia tak 190.
Prichádzame do Leopoldova. Oznamujú nm, že meškanie sa trochu natiahne. 80, 120, pri 160 sa odhodlávam a idem hľadať niečo pod zub. V staničnej krčme sedia už znečne spoločensky unavení cestujúci z vlakov (mám taký pocit, že tam stáli štyri). V núdzi poznáš priateľa, a tak keďže všetci spolu trpia kvôli dopravnej kolízii, utužujú priateľstvo alkoholom. Z majiteľa sa cez noc stáva milionár.
Moja otázka:"Máte niečo nealkoholické a niečo na jedenie?" vyvolá salvu hlasného smiechu, ale nakoniec dostávam predposlednú mnerálku, poslednú Siestu a tekvicové semienka.
Vraciam sa do vlaku, kde mi pani sprievodčíčka oznámi, nech v žiadnom prípade neprestupujem na Bátoričku, pôjdeme vraj skôr. A naozaj, pri meškaní 180 minút sa rozbiehame, pribalíme k sebe do kupé jedného z mála neopitých a nerozčúlených na smrť chlapíkov a zvyšok cesty ubehne až zázračne rýchlo. (Že ďakujeme za príjemnú spoločnosť a dúfame, že kamarát sa vysávaču poteší.)
Stanica v NMnV: 0:30, cesta sa nám trochu natiahla, nemáme ani poňatia, ako sa dostať domov.
"Prosím vás, niečo na Turú ide?"
"Neviem, musíte počkať na sprievodcu, ten vám povie."
Toho sa ani nedočkáme, z útrob železničnej budovy vybehne značne namosúrený chlap a kričí: "Kde ste doteraz boli? Odkiaľ ste?"
Vysvetľujem, ktorým vlakom a s akým meškaním sme prišli. On neprestáva: "Prečo ste neprestúpili na Turec! Na ten sa čakalo. Čo ste robili?"
Zastane si nás pán, ktorý vystúpil s nami: "Nikto nám nepovedal, že si máme vystúpiť." "To nie je môj problém, že ste ho nestihli."
Trochu mi prasknú nervy: "Ani môj problém nie je, že mi to nikto nepovedal, že máme prestúpiť. Povedali mi, akurát, kam prestúpiť nemám." To, že nechápem, prečo na nás kričí, aj keď sa ho nikto na nič nepýtal, si nechám pre seba. "Dievčatá, skúste ešte pražský autobus," poradí nám ktorási dobrá duša.
Ide, o 1:20 sa dostávame domov. Úplne tmavé ulice nám sem-tam osvieti auto, vidíme popadané stromy a konáre. Prechádzame okolo čdomu, kde sa od obyvateľov dozvieme, že majú poškodenú strechu.
Doma ešte mamka volá všetkým, čo sa o nás báli, že sme živé a zdravé (lebo na potvoru sa nám obom vybili mobily.) Dá nám jesť, rozpráva, ako v celom meste nie je elektrina, stále vrieskajú nejaké alarmy, ako celý večer odpratávali hasiči stromy z cesty...
Tentoraz nebola chyba v železničiaroch, aj keď si dosť veľa ľudí na nich riadne zanadávalo (alebo im aj vynadalo), ale tí s tým počasím veľa nezmôžu.
