Domov som sa nevedela dočkať, včera som v práci "makala" za dvoch a nohy ma nenormálne boleli. Už som vyťahovala kľúče z batoha, keď ma zaujal krik, niekto zo susedov sa znova hádal. A zabudli si zatvoriť okná. Aspoň sa zas bude o čom zajtra rozprávať.
Bolo krátko pred polnocou, všade tma, preto som si tie deti všimla neskoro. Chlapca, o ktorom všetci vravia ako o grázlovi, ktorý len bude následníkom svojho tatka a jeho sestru. Malé, asi osemročné dievčatko.
"Neboj sa, o chvíľu to prestane..." , utešoval ju, malá však stále vzlykala. Z okien sa medzitým ozývali viac či menej vybrané slová, výčitky a urážky.
"Nejdete zatiaľ k nám?" spýtala som sa. Odmietli, vraj počkajú, vraj to nebude už dlho trvať, cez slzy odpovedalo dievčatko.
Šla som teda domov, o chvíľu som tam ešte poslala pozrieť tatina, či je všetko v poriadku a či už sú doma. Boli, vonku bolo ticho, deti možno už aj spali, šla som spať aj ja.
