Mali sme na základke akože feministickú alianciu, neviem presne, čo bolo jej náplňou práce, ale ja som sa dopracovala k tomu, že sa nikdy nevydám (moja babička ma za tento výrok zo žartu vydedila), po škole odídem pracovať do Afriky, kde budem odčervovať detičky a odháňať od nich všakovakú háveď, čo prenáša choroby, potom sa vrátim domov a budem mať veľa peňazí (odkiaľ, som nevymyslela) a keďže si budem môcť všetko dovoliť, tak začnem adoptovať deti. Budem ich mať veľa, budem sa o ne pekne starať a to všetko bez muža, bez akýchkoľvek zručností v oblasti prania a varenia. Asi som sa spoliehala na to, že deti ma to naučia. No a na staré kolená sa tie detičky potom budú starať o mňa. Ten plán bol úžasný.
Neskôr som zistila, že sa dá pomôcť aj na Slovensku, tak som z Afriky presedlala do rómskej komunity, stále s jasnou voľbou: budem slobodná, najesť sa budem chodiť k mamke a deti mi stačí adoptovať aj tri.
Stačilo málo, sestrička, ktorá sa nevie o seba postarať sama a ľudia, ktorí ma berú aj s mojimi úletmi a neskonalou túžbou mať na všetko názor:) A tak varím, pečiem, prebaľujem, UMÝVAM RIADY (!!!), hrám sa v pieskovisku, s radosťou vymieňam recepty a ešte sa chcem naučiť šiť. Robím to nesmierne rada.
Ozaj, rozprávala som sa s kamoškou, dá sa povedať, že veliteľkou našej bývalej aliancie: "Tak čo, stále feministka? Lebo zo mňa sa pomaly stáva žienka domáca:)" "No, aj ja sa už kazím. Minule som navarila dve kompletné večere a ešte ma to aj baví!"
Možno je to znamenie, že konečne dostávam rozum!!!!
