"Timko, čo chceš robiť? Budeš si kresliť?"
"Vitajte v SOS, Meky a Feky, Vitajte v Pomáhajbo!"
Zasmiala som sa, ako sa zmenil - prešiel na iné formy zábavy. Keď som sa s ním stretla prvýkrát, objal ma a ukázal mi DVDčko Hľadá sa Nemo. Zostala som zaskočená, pretože autisti by takto nemali reagovať, čítala som, že nekomunikujú, neznášajú dotyky, sú na ne agresívni, nedokážu žiť bežným spôsobom života, nenadviažu očný kontakt, sú ťažko zvládateľní, no mnohí z nich sú géniovia.
Timkom mi to všetko vyvrátil... Je pravda, že nechápe, prečo sa musí do školy obliekať, keď oblečený je (veď má predsa pyžamko), nechápe, prečo si musí umývať zuby, ale chodí do bežnej školy. Mal problémy začleniť sa, pamätám si, keď som ho raz našla plakať schúleného na chodbe : "Timko, prečo nejdeš dnu? Čo sa ti stalo?" Bez reakcie. Potom mi decká povedali, že ho zbili starší, smiali sa mu, lebo stále chodil s nejakými DVDčkami a opakoval dialógy z filmov. Nechápali, že práve vďaka nim komunikuje. Začal rozprávať tak, že pozeral všemožné rozprávky, vie naspamäť dialógy z desiatok filmov a pomocou nich vyjadrí, čo potrebuje.
Nikdy nechodil do špeciálnej školy, najprv prešiel prípravným ročníkom, potom sa dostal do školy s obyčajnými deťmi. Matematika mu ide jedna radosť a aj keď mal s písmenkami problémy, dnes už napíše všetko. A bez chýb.
Keď sa s ním rozprávate, vidíte, že nie všetko je v poriadku, ale učiteľky ho majú rady aj napriek tomu, že mu niektoré veci dlhšie trvajú. Lebo je vychovaný, pozdraví pre istotu dvakrát, pomáha spolužiakom a tí zasa jemu.
"Toto je SOS, teraz sa pobalím a idem. Ahoj, dovidenia!" Zavrie za sebou dvere, zamáva na rozlúčku. Otvorí: "Doma si pozriem Mach a Šebstová I. a II." "Super, potom mi povieš, o čom to bolo!"
