Sestrenkinmu synovi jedna rybička pojedla dve ďalšie. Tomino bol z toho jemne mimo, dokonca ho nebavilo ani hrať sa s našou Kristínou a to už je čo povedať. Ako tam tak posmrkával a ronil krokodílie slzy, rozmýšľala som, ako ho utešiť.
"Neplač, ja viem, ako sa cítiš...To bude dobré." tak sa to vraví, nie? V tomto som fakt začiatočník.
"Keď to boli moje kamarátky!!!"
"Vieš čo, poviem ti jednu príhodu, dobre? Takú hororovú."
Boli sme na prázdninách u babky, v lete asi tak pre siedmimi rokmi. Naši nám na jar kúpili prvého škrečka v živote, Veronika modlikala dovtedy, kým ho nedostala. No a samozrejme sme ho museli so sebou vziať aj na prázdniny. Tico Quido Ferdo Michalec I. sa stal právoplatným členom rodiny.
Mal božskú trpezlivosť. Vydržal cestu cez celú republiku, aby nás potom babka postavila pred hotovú vec: "Jou, ta co za patkaňa sce privežľi? Ta to mačky žedza a kec ňe, ta dzedo hodzi šviňom." "Maminká, babka chce zabiť Tikuška!!!" plakala Veronika tak, že sa nevládala nadýchnuť. "Ale, to ona len tak žartuje."
Dni plynuli a škrečok žil. Prebýval vo svojej klietke, na ktorú sme ale dávali sakramentský pozor, lebo tie mačky boli dotieravé že až a ešte sme aj bajočko sledovali babku, či náhodou nemá nejaké vražedné úmysly.
"Spravíme si výlet, dobre? Ideme na Šíravu!!!" To prvé hurááááá vystriedali obavy: "Maminka, ale musíme zobrať aj Tikuška, aby sa mu nič nestalo dobre?" "Ale čo by sa mu malo stať ?" Pamätám si, ako Veronika vtedy zagánila na kocúra, ktorý sa náhodou ocitol pri jej nohách.
Tak sme ho nemohli vziať. Preto sme vymysleli úžasný plán. Vybrali sme ho z klietky, vložili do vedierka, dali mu dostatok vody a jedla, aby do ďalšieho dňa vydržal, vedierko sme prikryli deklom a spravili sme na ňom dierky, aby mal čo dýchať. A ešte sme ho vyložili na skriňu, aby sa k nemu nemohla dostať žiadna mačka.
Keď sme sa po dni vrátili, Nika hneď bežala ku škrečkovi. "Pozri, Zuzi, on spinká." "Tak ho zobuď." "Zuzi, on je nejaký studený." Taký plač som ešte nepočula.
"Čo si jej zas spravila?" dobehol vyplašený tatko pripravený na to najhoršie. "Nič, to Tiko."
Tak sme mu spravili honosný pohreb, pochovali sme ho pod jeho obľúbený strom, spravili mu náhrobný kameň a okolo hrobčeka sme mu dali z kamienkov srdiečko. (To bolo ale vynadané, keď tie kamienky pokazili kosačku...)
"Ty si udusila škrečka!!!"
"To som ale nevedela, že to tak dopadne. Vieš ako dlho sme potom plakali?"
"Fuj, ty si hnusná, ja sa s tebou nehrám. Už nechcem aby si sa hrala s mojimi rybičkami."
To povzbudenie mi nevyšlo. Hlavné, že prestal plakať. Že som vrahyňa je druhoradé:)
