JPP, nielen o škodlivosti dusitanov
Na jednej strane je potešujúce, koľkí sa z dobrej vôle delia o svoje skúsenosti a šíria varovania či odporúčania, na druhej však publikovanie na internete nepridá informácii typu JPP hodnovernosť, maximálne môže (prisilno a potenciálne nebezpečne) vyvolávať jej zdanie, napríklad ak je podporené reťazou komentárov. (Raz som takto natrafila na mnoho žien presviedčajúcich, že dotyk obliznutej varechy s pudingom spôsobí jeho zrednutie, jedna sa dokonca "tak presvedčivo" odvolávala na školské učivo o prítomnosti amylázy v slinách, netušiac, ako (tragi)komicky absurdne tento "argument" vyznie v očiach biochemika. Keby jej sliny obsahovali takýto magicky hyperaktívny enzým s hypervysokým difúznym koeficientom v natoľko hustom prostredí, odolávajúci zároveň teplote horúceho pudingu, nepochybne by si zaslúžila nevídanú pozornosť, ba nie len enzymológov...)
"Tímto bych chtěla upozornit lidi, že toto éčko je opravdu humus," dočítala som sa nedávno náhodou o E250. Už v komentároch sa však tentoraz objavili aj odkazy na relevantné oficiálne informácie. Až na výnimky od špecializovaných výrobcov, všetky mäsové výrobky (klobásy, salámy, šunky, párky, paštéty, ...) sú zdrojom dusitanov (v tzv. soliacej zmesi), ktoré ich chránia pred nebezpečnými baktériami, uchovávajú ich prirodzenú farbu a predchádzajú vysychaniu. Dusitany sú nepochybne toxické, avšak pre väčšinu ľudí nie v množstvách povolených v potravinárstve (pričom hodnoty vo výrobkoch sú vraj bežne značne pod povoleným limitom), pokiaľ to s týmito výrobkami nepreháňajú. Nadmerná konzumácia údenín a iných mäsových produktov je však škodlivá hneď z viacerých vážnejších príčin. Ani 630 g kvalitných údenín, ktoré by vraj mohol spotrebovať za deň človek s hmotnosťou 75 kg bez prekročenia stanovenej limitnej dávky dusitanov, nie je práve "lákavé každodenné menu" z hľadiska obsahu najmä nasýtených tukov, ba dokonca toxických produktov samotného údenia. (Zvláštne a informačný chaos dokladujúce je, že iný zdroj uvádza vzhľadom na dusitany limit až 1,4 kg údenín na osobu)...
Pravdaže, je vhodné vedieť o tom, že dusitany patria k látkam, ktoré na ne alergickým či inak citlivým jedincom (napríklad trpiacim migrénou) spôsobujú zdravotné ťažkosti, pretože ak niekto trpí problémami, ktoré dlho nevedia vysvetliť žiadni lekári, dôležité je overiť aj to, či dôvodom nie je niektorá zložka stravy (hoci neraz je iste problém v jej celkovo nevhodne nastavenom zložení). Smola je, že takíto ľudia šíria prostredníctvom internetu svoje laické úsudky typu "[tato sůl] je nebezpečná, koneckonců stačí se podívat do tabulky škodlivosti éček" (mimochodom, pozoruhodný príklad "logiky": tabuľka ako dôkaz škodlivosti - hlavne keď týchto "tabuliek éčiek" existuje niekoľko značne odlišných druhov!).
Podobné "prípadové štúdie" (v prenesenom význame, keďže od štúdií majú tieto jednostranne podané, množstvo doplňujúcich informácií neuvádzajúce a občas i logiku ignorujúce zápisky veľmi ďaleko) môžu byť v špecifických situáciách inšpiratívne, napríklad podnecujúce k zváženiu dosiaľ neuvedomených potenciálnych zdrojov problému, ale neobstoja ako zdroj poznatkov vhodný na podloženie voľby jedálničku.
Dôveryhodných odborných prehľadov (potenciálne či prakticky) nebezpečných chemikálií číhajúcich na nás na každom kroku je už k dispozícii pomerne veľa. Na našom knižnom trhu ma zaujala publikácia dvoch českých odborníkov v oblasti biomedicíny a toxikológie Doba jedová. Neviem žiaľ, čo sa v nej uvádza o dusitanoch... (Priblíži nám to niekto v komentári pod článkom? ;-) )
Novinári a bezobsažné strašenie chémiou
Prirodzeným prostredníkom medzi pôvodnými zdrojmi informácií a "bežným čitateľom" sú novinári. Niektorí však informácie podávajú neraz pochybným spôsobom, príležitostne realitu priam spotvoria; zďaleka nie len v prípade bulvárnych podaní životných príbehov či "pikantérií" o celebritách. Na skreslený obraz o politickej, hospodárskej a ekonomickej situácii prezentovaný médiami upozorňujú podchvíľou mnohí. Z príkladov zavádzajúceho "informovania" o látkach pridávaných do potravín uvediem aspoň jeden, ktorý ma nedávno "vytočil" hneď z viacerých príčin.
Je súčasťou série podobne "kvalitných" článkov v nemenovanom plátku. Názov Aj sladkosti sú plné umelých látok sa nedá spochybniť, lenže obsah nezodpovedá implicitnému očakávaniu, že čitateľ dostane upozornenie na tie "umelé látky", ktoré sú aspoň potenciálne nebezpečné. Autori sa rozhodli iba viac-menej skopírovať zloženie uvedené na obale a tzv. trestné body udeľovali bezostyšne aj za vodu, škrob, koncentrát z červenej repy, Aroniový koncentrát, kyselinu citrónovú, vanilín či lecitín (schovávajúc sa za vyhlásenie, že nie všetky vymenované látky musia byť škodlivé). Že nás popri týchto "umelinách" sladkosti zavalia jednoduchými cukrami a nasýtenými (neraz aj trans) tukmi, to je, pravdaže, irelevantné, veď v článku nejde o racionálne stravovanie, ale o pritiahnutie čitateľa postrašením, tentoraz "chémiou".
Ešte podivnejšie mi pripadá, že si k tomu prizvali anonymného (!) "odborníka" (z akého odboru??), ktorého vyjadrenia (pokiaľ neboli absolútne prekrútené novinármi) nesvedčia lichotivo o jeho odbornosti, napríklad:
- "Ale aj tak by som si radšej vybral zdravšie [...] a najradšej zo všetkého slovenské domáce zákusky - tie mi totiž veľmi chutia." Stačí sa pozrieť na bežnú webovú stránku, kde slovenské gazdinky zverejňujú svoje obľúbené recepty, a človek si rýchlo urobí predstavu o tom, nakoľko "zdravé" je toto jeho odporúčanie (všetky tie margarínové plnky a polevy, prehnané množstvá cukru, cholesterolové bomby, ...), nehovoriac o jeho "logickej argumentácii" subjektívnymi chuťovými preferenciami v súvislosti s vplyvom na zdravie...
- Podobne oči kole jeho "logika" vo vyjadrení: "Preto Európsky parlament rozhodol, že pri použití azofarbív [...] bude na obale potrebné uvádzať upozornenie "môže negatívne pôsobiť na aktivitu a schopnosť sústredenia sa detí". Tým len potvrdil známu skutočnosť, že umelé farbivá vyvolávajú hyperaktivitu." Rozhodnutie parlamentu potvrdzuje vedecký výsledok?? (Ale áno; azofarbivá sú škodlivé. Len ako brať vážne človeka, ktorý na to upozorňuje takýmto spôsobom?)
Ak sa chcete nechať "postrašiť" divácky atraktívnou, no zároveň informatívnou formou, pravdepodobne bez odborných "prešľapov" (to je aspoň môj dojem z niekoľkých dielov), môžete skúsiť napríklad internetovú reláciu Peklo na talíři. Naproti tomu učebnicový text o cudzorodých látkach v potravinách obsahuje napríklad stránka Wikiskriptá.
Publicisti a prekrúcanie faktov
Výstižný príklad na nehorázne prekrúcanie záverov vedeckých výskumov sa tento rok objavil na stránke istej internetovej lekárne. Sám pán magister garantujúci odbornosť jej obsahu nás v nadpise svojho článku informuje, že najvýhodnejšie sú vyprážané raňajky. Odvoláva sa pritom na prácu zverejnenú v International Journal of Obesity, ktorá neobsahuje ani zmienku o vyprážaní, ba ani len slanine, údeninách, vajciach a fazuli, potravinách dávaných nám do pozornosti hneď v úvode tohto podivného pokusu o... O čo vlastne?
Štúdia, ktorá ho inšpirovala, prináša (ako už aj viacero ďalších) pozoruhodné zistenia o zásadnom význame časového rozloženia konzumácie tukov počas dňa. Myši, ktoré zjedli tučnú stravu na začiatku aktívnej fázy dňa, následne dokázali dobre prispôsobiť svoj metabolizmus ďalšej strave, boli najmä pripravené zvládnuť bez problémov práve metabolizmus tukov. Myši so stravou rovnakého zloženia a množstva, podávanou však v inom poradí, s najtučnejším jedlom ku koncu aktívnej fázy dňa, sa nie len stali obézne, ale trpeli aj komplexným kardiometabolickým syndrómom zahŕňajúcim glukózovú intoleranciu, hyperinzulinémiu, hypertriglyceridémiu a hyperleptinémiu. Myši dokázali prispôsobiť svoj metabolizmus a ostať zdravé tak pri diéte s nízkym, ako aj s vyšším obsahom tukov. Nesprávne časové rozvrhnutie ich konzumácie a fluktuácie v zložení stravy počas dňa (natoľko bežné u ľudí) mali však výrazný dopad na metabolizmus celého tela v oboch prípadoch.
Inšpirácia pre nás (hoci "len" z pokusov na zvieratách): Vyhýbať sa tučným jedlám večer (pozor však; nevečerať sa neodporúča, hoci niektoré diéty zahŕňajú toto nebezpečné pravidlo) a ráno si dopriať poriadne raňajky (tie sú tak či tak odporúčané už roky z iných dôvodov), pričom ak máme v pláne počas dňa konzumovať tuky (čo "asi" zväčša máme), nemali by chýbať práve tu, aby sa náš metabolizmus naštartoval na ich preferenčné spaľovanie. (Netreba tiež zabúdať, že študované myši boli najskôr zdravé, čo nie je zďaleka jediný dôvod, prečo neškodnosť vysokotukovej stravy nemožno zovšeobecňovať na všetkých.)
Ako sa ale autor opovážil zamieňať tuky s vyprážaným jedlom? Prečo podľahol tomuto chorému stereotypu? (Možno mu trošku krivdím a prevzal to bezmyšlienkovite z nejakej zahraničnej stránky, ako to v slovenskej publicistike o vede neraz býva...) Slanina, údeniny?! Nebodaj každučký deň? A čo takto orechy, semienka (ľanové, tekvicové, sezamové, ...), oleje lisované za studena, avokádo, ...?? Čo tak dať si klasický jogurt namiesto nízkotučného (neraz zahusťovaného "kadejakými hlúposťami")? A tvaroh, syr či tofu? Všetko nám to zároveň dodá proteíny, ktoré sú podľa iných štúdií ráno prospešné minimálne kvôli zahnanie hladu na čo najdlhší čas. Výber je pestrý a monotónnosť nám iste nehrozí, ani keby sme sa snažili prísne držať nejakej (rozumnej) diéty.
Ani odvolávanie sa na vedecké články teda nezaručí, že predkladané informácie majú zmysel, logiku, ba že nie sú potenciálne nebezpečné, hoci aj ak príslušná štúdia prišla so skutočne relevantným a nepomýleným záverom (čo zväčša nemá šancu posúdiť nikto z nás a iba čas ukáže, ako obstojí v kontexte novších zistení). Našťastie existujú i stránky, kde verejnosti takéto témy prezentujú odborníci (u nás napr. AKV); ak nechceme zakaždým overovať prvotný zdroj poznatku, asi nám neostáva než spoliehať sa práve na ich dôveryhodnosť.
Blogeri a nadšená propagácia neoverených výhod
"Argumenty JPP", pravdaže, nebývajú len varujúce; neraz broja aj v prospech niečoho "zaručene pomáhajúceho / kvalitného / ..." Tu mi prišiel na um nevinne pôsobiaci článok na jednom z blogov SME, presviedčajúci o výhodách trhov oproti supermarketom. Iste; je dôležité a pekné podporovať malých podnikateľov, preferovať domácu (najlepšie lokálnu) provenienciu potravín, ba aj prehodiť pár milých slov s predávajúcim. Nie som zarytým obhajcom supermarketov, ale spôsob, akým boli prezentované ovocie a zelenina z trhov v tomto článku, ma trochu zarmútil: Dohady, dojmy, žiadne dôkazy. Keby aspoň autorka uviedla konkrétny trh či predajcov, ktorí skutočne predávajú plody svojho pestovateľského úsilia, či dokonca získané "bez chemikálií" a spôsobmi zvyšujúcimi kvalitu tovaru! Iste sa ešte nájdu takí, čo ponúkajú lokálnu, nedávno nazbieranú úrodu, ale vyhlasovať ich za väčšinu by som si teda netrúfla. Stačí zájsť do bratislavskej tržnice a zistíte, že aj tu je cesnak (aspoň prevažne) z Číny, aj tu je v ponuke to isté exotické ovocie zo Španielska či zámoria ako v zatracovaných supermarketoch, akurát drahšie, ...
A ak by sa medzi súkromníkmi našli takí, čo pestujú bez "nebezpečnej chémie", potom by hádam rýchlo využili moderný trend a ponúkali by svoje produkty pod značkou biokvality. Ale kto z tých, čo sa v dobe supermarketov sotva uživia svojou domácou produkciou, by si trúfol znevýhodniť sa voči konkurencii napríklad riskovaním úrody kvôli nepoužitiu bežných postrekov proti škodcom? Vravím; možno aj takí sú, ale šíriť nepodložené radostné zvesti o tom, že ovocie a zelenina z trhov sú vo všeobecnosti oveľa zdravšie než tie zo supermarketu, nepovažujem za vhodný prístup k osvete.
Keď už som pri blogoch, aj tu sme oproti (minimálne anglofónnemu) zahraničiu značne v nevýhode: V angličtine píšu popularizačné blogy mnohí odborníci, vrátane tých, čo sa špecializujú na zdravú stravu. Nedávno ma zaujal napríklad novozaložený blog o bezlepkovej diéte.
Dôveryhodné informácie o nových poznatkoch vedy (občas zrejme aj zabŕdajúce do oblasti stravovania) možno získať napríklad aj v popularizačných sekciách webových stránok odborných alebo prestížnych popularizačných časopisov (napr. Nature, Science, Scientific American). V češtine odporúčam najmä stránky Osel a Vesmír.
Podpichnutie a reklama na záver
Ak ste si ešte zachovali prekvapenie nad úvodnou zmienkou o rádioaktívnych krémoch či zmrzline, zaujímalo by ma, či a prečo vás rovnako nepohoršuje, že milióny žien vo "vyspelom svete" si na seba aj dnes dávajú dekoratívnu kozmetiku s jedmi či krémy plné parabenov a iných nebezpečných látok, prípadne že niektoré zmrzliny majú vysoký obsah nebezpečných trans tukov...
Keby sa voľakomu málilo varovných informácií na internete a v iných médiách, "všetky nebezpečenstvá" pokope, vtipne podané a zároveň podložené odbornými referenciami, nájde v príručke Encyclopedia Paranoiaca, podľa slov autorov zhŕňajúcej veci, ktoré nesmieme jesť, piť, nosiť oblečené, užívať, pestovať, robiť, kupovať, dovoľovať, veriť im, byť im vystavení, vrátane otrasného množstva toxických, smrteľných, hrozných látok, o ktorých sme si mysleli, že sú bezpečné, dobré či zdravé; všetky typy skutočne zlých ľudí, ktorí sú tu, aby nás dostali, podviedli, okradli alebo inak využili; a celú kopu existenciálnych hrozieb a hroziacich záhub, oproti ktorým vyzerajú globálne otepľovanie, obrovské meteority a planetárne pandémie ako prechádzka parkom (ktorú autori tiež z mnohých dôvodov vôbec neodporúčajú). Ako sa uvádza v jednej z jej recenzií, možno z nej buď prepadnúť všezahŕňajúcej paranoji, alebo sa naopak na všetky potenciálne nebezpečenstvá vykašľať. (V niektorom z nasledujúcich článkov sa možno pokúsim načrtnúť svoj terajší prístup k hľadaniu kompromisu medzi týmito extrémami.)
