Popri tom, ako som si rozširovala obzory, snažila sa občas čo-to spracovať do publikovateľnej formy a podeliť sa tu o to s každým, kto má záujem."O mne":Tento blog nemal byť o mne. Keby niekto veľmi chcel, mohol by si ma vygúgliť.(Ale pozor; mám menovkyňu. Ja som tá, čo maturovala na bilingválnej Metodke, vyštudovala biochémiu a zopár rokov strávila na Katedre biochémie PriF UK v Bratislave.)Novšie články odo mňa budete, dúfam, nachádzať tu: http://projektn.sk/autor/lenka-abelovska. Zoznam autorových rubrík: Zaujímavosti z biovied, O rozhovoroch, ktoré liečia, O (ne)fungovaní mozgu, Veda v kontexte spoločnosti, Rozhovory s mladými vedcami, O snahách zmeniť svet, Racionálna výživa, Jazykové okienko, Súkromné, Nezaradené
Dánka žijúca 42 rokov v malom mestečku v Južnej Afrike nám v tejto druhej časti interview priblížila najmä svoje skúsenosti z psychiatrických liečení a podporných internetových komunít, ktoré jej pomáhali žiť s bipolárnou afektívnou poruchou (roky mylne považovanou za rekurentnú depresiu).
Dánka žijúca 42 rokov v malom mestečku v Južnej Afrike nám priblížila svoj život s bipolárnou afektívnou poruchou dlho mylne považovanou za rekurentnú depresiu.
V štyridsiatke začala štúdium psychológie, po ktorom plánuje terapeutický výcvik a vysnívanú prax psychoterapeutky.
Predstavme si v učebnici pre medikov: … zdraví o sobě neexistuje a všechny pokusy nějakou věc takto definovat jsou bědně nezdařené. Záleží na tvém cíli, tvém obzoru, tvých silách, tvých pohnutkách, tvých omylech a zejména na ideálech a fantasmatech tvé duše, má-li se určit, co už pro tvé tělo může znamenat zdraví. Existuje tudíž bezpočet různých zdraví těla; a čím více dovolíme jednotlivému a nesrovnatelnému znovu zvednout hlavu, čím více zapomeneme na dogma o rovnosti lidí, tím více se musí našim lékařům ztrácet i pojem normálního zdraví, jakož i normální diety, normálního průběhu onemocnění. Akokoľvek sa tento nietzscheovský relativizmus 1 javí medicíne (aspoň ako ju vnímam zvonku) cudzí, mám dojem, že existuje odbor, ktorého predstavitelia sú (alebo by mali byť) takémuto pohľadu obzvlášť otvorení – psychiatria. Ktovie, koľkých paradoxy vyplývajúce z jedinečnosti ľudských indivíduí a ich životných podmienok priviedli k podobnej hypotéze, akou Nietzsche v tejto svojej úvahe pokračoval: A teprve potom by možná bylo na čase přemýšlet o zdraví a nemoci duše a klást osobitou ctnost každého člověka do jejího zdraví: jež by ovšem mohlo u jednoho vypadat jako pravý opak zdraví u druhého.
Cez vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby sa dostala na cestu hlbšieho sebapoznania, osobnostného rastu a väčšej otvorenosti vzťahom i celkovo životu. Štyridsaťštyriročná Rose žije v malom mestečku v štáte New York a popri práci v obchode a starostlivosti o rodinu študuje psychológiu, aby následne mohla absolvovať terapeutický výcvik. Pomáhať ľuďom ako psychoterapeutka začala túžiť po skúsenosti s vlastnou terapiou, sebadôveru jej zvyšuje i mnohoročné pôsobenie na jednom z internetových fór zameraných na psychické problémy. V tejto prvej časti rozhovoru sme sa zamerali najmä na jej prežívanie straty a psychoterapie. Ilustruje jednu z podôb vzťahov s odborníkom, ktoré sú skutočne liečivými, aj možné prínosy dobre spracovaného trúchlenia, dozvieme sa tiež niečo o tom, ako byť druhým v ťažkých chvíľach oporou. Pre odbornú pomoc sa Rose rozhodla po smrti blízkej priateľky. Hoci ju nepotrebovala, keď jej pár rokov predtým zomrela mama na rakovinu, tentoraz uviazla v žiali mnoho mesiacov a nevedela sa pohnúť ďalej ani s podporou najbližšej rodiny. Druhá časť rozhovoru nám nabudúce cez úvahy nad výzvami jej vysnívaného povolania viac pribíži úskalia a prínosy pomáhania druhým.
Záujem o podstatu fungovania živej prírody ho pritiahol ku genetike a molekulárnej biológii. Na Katedre genetiky a Výskumnom ústave potravinárskom skúmal ako študent pôvod a vlastnosti divých pšeníc s potenciálom v šľachtiteľstve pre ich odolnosť voči škodcom. Aj počas nasledujúcej kariéry ostáva verný Slovensku. Na Virologickom ústave sa podieľa na detailnom spoznávaní myšieho herpetického vírusu, modelu úspešne využívaného pri štúdiu ľudských herpetických vírusov. Tieto môžu spôsobovať napríklad i rakovinu. Vírusový proteín, ktorému sa Peter bližšie venuje, má však aj nečakaný potenciál v humánnej medicíne – pri predchádzaní vzniku cukrovky alebo liečbe niektorých autoimunitných a zápalových ochorení. V rámci tejto blogovej rubriky, ktorej ambíciou je poskytnúť náhľady do života začínajúcich slovenských vedcov, si Peter zaspomínal na najkrajšie – vysokoškolské – obdobie života a okrem svojej vedeckej práce nám priblížil i svoj súkromný projekt, Biopediu. Táto interaktívna webová učebnica poskytuje prehľad stredoškolskej biológie s rozšírenou genetikou a molekulárnou biológiou, čo spolu s vedomostným testom oceňuje stále viac maturantov i začínajúcich vysokoškolákov.
"Viem, čo si ľudia myslia, keď hovorím o terapii: Že sa v nej staneš len sebeckou a zamilovanou do svojho cvokára. Avšak ako som len milovala všetkých ostatných, keď som konečne mohla hovoriť tak veľa sama o sebe," spieva Dar Williams v piesni What do you hear in these sounds?, spomínajúc s láskou na terapeutku, ktorá jej pomohla zbaviť sa depresie. Obávam sa, že na Slovensku sú predsudky voči psychoterapii u mnohých na celkom iných úrovniach než, podľa tohto citátu, prevládajú v USA. "Predsudky sú ako klince. Čím viac sa do nich búcha, tým viac držia," tvrdil vraj Dumas. Pred dvomi rokmi som zo zhrozenia z predsudkov začala na tomto blogu trochu nemotorne "búchať". Medzičasom prišlo vytriezvenie a rozhodnutie pre rozvážnejšiu stratégiu: Dozvedieť sa viac a hodnotné informácie, snáď zmysluplne zasadené do súvislostí, šíriť ďalej. Nielen vyzdvihovať pozitíva, ale napríklad i hľadať odpovede na otázku, prečo "toľkí" nedosiahnu želané výsledky. Je chyba v očakávaniach, prístupe, malej dostupnosti dobrých odborníkov? A zaujímať sa o tieto témy vôbec, ak nás psychické choroby doteraz obchádzali, či ak je naopak skúseností už "priveľa", no výhradne frustrujúcich, demotivujúcich?
O (pato)fyziológii, vývoji a zmenách (podnietených životným prostredím, zážitkami, farmakologickými zásahmi, ...) mozgu som rada čítavala odborné práce roky. Pôvodné predsavzatie podeliť sa na blogu o niektoré zaujímavosti z týchto oblastí s tými, pre ktorých sú prevažne neznáme, som však do značnej miery nahradila snahou priblížiť ich "každodennému životu bližšie" stránky. Reakcie (pozitívne podobne ako negatívne) na môj prvý blogový príspevok (pred 2 rokmi), spolu s obrazom o panujúcich predsudkoch, ktorý som získala počas jeho prípravy, ma presvedčili, že prispieť k osvete o spoločenskom a historickom kontexte i o konkrétnej situácii a problémoch v poskytovanej starostlivosti by bolo užitočnejšie. Témy sa hromadili, no než som ich stihla začať spracovávať, môj záujem sa opäť trochu posunul - do centra sa dostala "liečba slovom". Dozvedela som sa o početných príkladoch jej fascinujúcich úspechov, no zároveň i mnohých ľuďoch, ktorým nevedomosť dlho bránila vo vyhľadaní potrebnej psychologickej pomoci a/alebo ich kontakty s psychoterapiou príliš negatívne poznačila. Ale i takých, čo mali na terapeutov vyslovene smolu...
Ročne sa vyhodia temer dve miliardy ton potravín. Radi zatvárame oči pred nepredstaviteľne veľkými, neúnosne znepokojujúcimi číslami. Po nedávnom výroku jedného (36-ročného) známeho, že neverí údajom o holokauste, "veď až toľko ľudí predsa nemohlo byť zavraždených", som si spomenula na druháčku Helenku zo skvelej knižky Ireny Douskovej Hrdý Budžes, ktorá nechcela veriť, že jej otcovi v detstve SSáci zastrelili rodičov pred očami, "pretože" (len parafrázujem) "niečo také predsa nie je možné". Je nám prirodzené brániť sa istým faktom. Obrovské čísla nás ohrozujú úzkosťou z vlastnej malosti a nemohúcnosti, či "nebodaj" i pocitmi viny, že prispievame svojou troškou do kolektívnej mašinérie hrôzy a/alebo absurdity. Takéto údaje sa na nás dnes valia vo všakovakých kontextoch. Mnohí sa uchyľujú k extrémnym reakciám: popieraniu chrániacemu pokoj mysle či nadmernej úzkosti z bezmocnosti a obáv z dôsledkov. Rozmanití aktivisti sa však držia Gándhího výzvy: "Buďme zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete." Presviedčajú nás, že zmeny sú možné a dôležité aj v zdanlivo primalom meradle našich bežných životov. V prípade plytvania potravinami, vodou či energiami o tom niet pochýb.
Nie je uzuálne strečkom zrubiť šinterský foliant zo slov, ktoré (už, príp. ešte?) temer nik nepoužíva, a predsa vám ich počítačová kontrola pravopisu nepodčiarkne, ba softvér vám ich počas písania ponúka ako alternatívu vašej voľby. Znie to vábivo? Tu je môj pokus zostavený zo zoznamu svojráznych synoným, ktorý som si pre zábavu budovala temer štyri roky. Môžete sa pridať! Ako bonus pripájam svojho Sprievodcu laboratórnym slangom, koncom roku 2005 zostaveného pre čitateľov nášho laboratórneho časopisu, ktorých sme svojím "samizdatom" päť rokov sporadicky zásobovali. Verím, že podobný "prehľad" slangu či argotu by sa dal zostaviť vo väčšine pracovných kolektívov. Novým členom by azda uľahčil orientáciu a po rokoch by všetkým umožnil zaspomínať na spôsob niekdajšieho vyjadrovania.
Výhybka, ktorá presmerovala jeho kariéru, sa zrodila vďaka na pohľad banálnemu zážitku na jednej manhattanskej autobusovej zastávke. Rickovi Guidottimu, v roku 1998 ešte uznávanému módnemu fotografovi pracujúcemu pre najprestížnejšie svetové značky, na nej náhodou padlo do oka pekné dievča. Nápadné nielen svojou krásou, ale tiež genetickou odlišnosťou od väčšiny: albinizmom. Guidotti začal hneď po príchode domov spoznávať túto i ďalšie genetické poruchy a ako fotograf bol zasiahnutý najmä vizuálnou stránkou prezentácie tých, ktorí nimi trpia: Našiel iba smutné, dehumanizujúce fotografie, zobrazujúce choroby, nie ľudí. Rozhodol sa pohľad a postoj väčšiny zmeniť. Založil neziskovú organizáciu Positive Exposure, spoznávajúcu a prezentujúcu sociálne a psychologické skúsenosti ľudí rôznych vekov, etnicít a kultúr žijúcich s genetickými, fyzickými, kognitívnymi a behaviorálnymi poruchami. Ako inak, priepastné rozdiely sú i tu: Napríklad zatiaľ čo Guidotti o nich v USA natočil film On beauty, vo východnej Afrike sa stále predávajú časti tiel ľudí s albinizmom na šamanské praktiky a vyše 80 % tých, čo uniknú zavraždeniu, tam zomiera na rakovinu kože pred 40. rokom života.
Dlho očakávané piate vydanie Diagnostického a štatistického manuálu mentálnych porúch (DSM-5), prezývaného "Biblia (severoamerickej, čo sa obvykle vynecháva) psychiatrie", rozpútalo vášnivé polemiky ešte dlho pred svojím publikovaním v máji 2013. Ako laik, pravdaže, nemôžem posudzovať (ne)vhodnosť zmien, ktoré prinieslo oproti svojej verzii z roku 2000 (DSM-IV-TR). Spôsob verejnej "diskusie", neraz zavádzajúci už i tak často negatívnymi predsudkami zaťažených laikov celkom skreslenými a bombasticky podanými "parafrázami", ma však vyprovokoval k zakomponovaniu tejto témy do už dlhšie plánovaných článkov. Ako som sa snažila objasniť minule, aj depresívne a úzkostné stavy patria medzi adaptívne zmeny organizmu, za mnohých okolností sú teda "normálne". Ako však nájsť či stanoviť hranicu tejto "normálnosti"? A nakoľko rozdielne pristupovať k trpiacim na jej (skutočne principiálne takých odlišných?) stranách? Naozaj DSM-5 patologizuje trúchlenie a jeho vinou teraz budú napríklad "do rodiča, ktorému zabili dieťa, zbytočne tlačiť antidepresíva"? Skúsme sa spolu zamyslieť, či nie je "chyba" skôr inde než v diagnostickom manuáli.
Na rozdiel od emócií, viažucich sa na situáciu, ktorá ich spustí, nálady integrujú emocionálne zážitky dlhšieho obdobia. Schopnosť meniť nálady bola pozorovaná u mnohých zvierat. Nervové a hormonálne mechanizmy, ktoré za ňou stoja, ostali počas evolúcie značne zachované, čo nasvedčuje ich dôležitej adaptívnej funkcii. Ako možno nálady klasifikovať, aké selektívne výhody poskytujú a ako prístup zdôrazňujúci ich adaptívne funkcie napomáha snahe porozumieť ľudským afektívnym poruchám, zahŕňajúcim napríklad úzkostnú, bipolárnu či depresívnu poruchu? Daniel Nettle a Melissa Bateson, behaviorálni ekológovia z Centra pre správanie a evolúciu Neurovedného ústavu Newcastle University, sa vo svojom minuloročnom prehľadnom článku v Current Biology venovali týmto i mnohým ďalším pozoruhodným otázkam.
V bakalárskej práci rozoberala význam maladaptácií pri evolučnom formovaní ľudského správania, v magisterskej skúmala jeden z proteínov starajúcich sa o konce kvasinkových chromozómov. Práve pri práci na diplomovom projekte, v Laboratóriu funkčnej a komparatívnej genomiky eukaryotických organel na Univerzite Komenského, prišla na to, že výskum a laboratórny život sú pre ňu ako stvorené. Počas doktorandského štúdia na Masarykovej univerzite zisťuje detaily o mechanizmoch opráv poškodenej ľudskej DNA. V rámci práve sa pomaličky rozbiehajúceho projektu, ktorého ambíciou je poskytnúť na tomto blogu náhľady do života začínajúcich slovenských vedcov, nám Zdenka priblížila svoju cestu k vede, svoj pohľad na prednášajúcich i študentov, situáciu v bratislavských a brnianskych výskumných inštitúciách či prácu v laboratóriu a jej skĺbenie s osobným životom.
Bežné médiá nám, logicky, prezentujú svet slovenskej experimentálnej vedy prostredníctvom rozhovorov s vedcami, ktorí vedú vlastné laboratórium, podaril sa im už nejeden pozoruhodný úspech a svoj odbor i situáciu vo výskume dokážu aj vďaka mnohým skúsenostiam pútavo priblížiť laickej verejnosti. Obvykle však nezachytávajú obdobie štúdia a vedeckých začiatkov, na ktoré by mohli byť zvedaví hlavne stredoškoláci uvažujúci o výbere prírodovedného odboru, ale aj študenti nižších ročníkov VŠ, ktorí svet vedy ešte len v náznakoch začínajú spoznávať. Navyše, mnohé publikované rozhovory s "predstaviteľmi rôznych povolaní", ktorí nie sú mediálne známi ani nedosiahli či nezažili nič - posudzované optikou médií (!) - výnimočné, patria k dôkazom, že aj príbehy "bežných ľudí" majú čím upútať a obohatiť. Už pri zakladaní svojho blogu som sa teda pohrávala s myšlienkou, že sa pokúsim prehovoriť svojich bývalých spolužiakov a kolegov, aby sa zúčastnili série rozhovorov, ktorá by priniesla verejnosti náhľad do života súčasných mladých slovenských vedcov. Dúfala som, že časom by som získala aj dobrovoľníkov z iných odborov a iných škôl.
Popri reklamách oslňujúcich silou antibakteriálnych účinkov čistiacich prostriedkov sa podchvíľou stretávame aj s upozorneniami na úskalia prehnanej hygieny, najmä v podobe nárastu rizika alergií a autoimunitných ochorení. Začiatkom tohto storočia nahromadené vedecké pozorovania umožnili zrod komplexnej hypotézy o nevyhnutnosti "priateľských mikroorganizmov" pre správny vývin imunitného systému. Bez imunoregulačných signálov, ktoré nám dokážu poskytnúť, sme totiž náchylnejší na rozvoj zápalu, procesu prispievajúcemu i k vzniku srdcovocievnych chorôb, diabetu, rakoviny a neuropsychiatrických porúch. O testovaní mikrobiálnych preparátov ako súčasti liečby niektorí dokonca začali uvažovať v kontexte určitých prípadov depresie, na ktorých patogenéze sa podieľajú aj zápalové procesy.
Včera ma kamarát naučil "kúzelný" prvok hypertextového značkového jazyka zložený z týchto znakov: n b s p ; Tzv. "non-breaking space" či "pevnú medzeru" vo Worde využívam už od dávna (Ctrl + Shift + medzerník), ale texty na internete ma roky utvrdzovali v hlúpom predsudku, že v HTML sa na ňu vykašľali. Kdeže! Máme ju k dispozícii aj tu, len sa ju zjavne nikomu (?) nechce používať. A pritom je skutočne veľa situácií, kde typografia a estetika kážu po nej siahnuť! Poďme sa na ne pozrieť.
Proti rozhodnutiu novej quebeckej vlády znížiť rozpočet na medicínsky výskum o desať miliónov dolárov protestujú od konca januára Quebečania kampaňou nazvanou "Je suis Michle" (Som Michle). Osemnásť medicínsko-výskumných centier vyzvalo obyvateľov na aktívnu podporu protestu nielen podpisom otvoreného listu ministrovi, ale tiež dokladovaním dôležitosti medicínskeho výskumu pre ich vlastný život. S akou odozvou by sa asi podobná iniciatíva stretla v slovenských pomeroch?
Zaujalo ma pár textov, ktoré som si náhodne prečítala spomedzi odpovedí na anketovú otázku SME vybraným blogerom, pátrajúcu po tom, prečo píšu na blog a čo im táto skúsenosť dala. Sama som nad založením toho svojho veľa premýšľala a neskôr aj dumala nad tým, či by som na ňom nemala rovno uviesť aspoň časť dôvodov a okolností jeho existencie - najmä pre ľudí, ktorí ma poznajú a náhodne by naň natrafili (veď ostatným to zrejme môže byť ukradnuté ;-) ). Áno - náhodne. O jeho existencii vedel iba môj manžel a jedna kamarátka, kým si ju náhodne nevšimlo zopár príbuzných a ústnym podaním tú informáciu nepreniesli časom na zopár ďalších. (Na sociálnych sieťach sa už vyše roka nevyskytujem, takže tejto forme propagácie som sa úspešne vyhla.) Trvalo to dlho, no napokon som, trochu nesúrodo, voľajaké tie úvahy na tému "ja a blog" aj zachytila.
Zvyšovanie nárokov na trvanlivosť potravy, jej odolnosť pri distribúcii a skladovaní, no postupne aj konkurenčný boj o zákazníkov zameraný na ich baživosť, estetické nároky, a nie fyziologické potreby, sa popri ekologickej záťaži obalmi odzrkadlili minimálne tiež v náraste počtu chemických látok, ktoré sa do potravín pridávajú. Podobne ako v toľkých iných prípadoch, aj tu prax predbehla dôkladné experimentálne overenie bezpečnosti. Ktovie, či raz budú ľudia spomínať na niektoré dnešné potravinárske zvyklosti s podobnými pocitmi, aké v nás evokuje pridávanie rádioaktívnych zlúčenín napríklad do pleťových krémov či zmrzliny začiatkom 20. storočia, keď im boli prisudzované omladzujúce a rozjasňujúce účinky. Avšak, tak ako v množstve iných oblastí, vďaka rozmachu internetu je už dnes značne silným príval odborných i laických upozornení na nehoráznu situáciu aj v stravovaní našej "vyspelej" časti sveta. Snažím sa zbežne sledovať tento typ informácií a popri pohoršení z výrobcov a legislatívy vo mne stúpa znepokojenie z informačného chaosu, ktorý okolo tejto problematiky vnikol. Ako sa zorientovať, komu veriť?
