Popri tom, ako som si rozširovala obzory, snažila sa občas čo-to spracovať do publikovateľnej formy a podeliť sa tu o to s každým, kto má záujem."O mne":Tento blog nemal byť o mne. Keby niekto veľmi chcel, mohol by si ma vygúgliť.(Ale pozor; mám menovkyňu. Ja som tá, čo maturovala na bilingválnej Metodke, vyštudovala biochémiu a zopár rokov strávila na Katedre biochémie PriF UK v Bratislave.)Novšie články odo mňa budete, dúfam, nachádzať tu: http://projektn.sk/autor/lenka-abelovska. Zoznam autorových rubrík: Zaujímavosti z biovied, O rozhovoroch, ktoré liečia, O (ne)fungovaní mozgu, Veda v kontexte spoločnosti, Rozhovory s mladými vedcami, O snahách zmeniť svet, Racionálna výživa, Jazykové okienko, Súkromné, Nezaradené
Dánka žijúca 42 rokov v malom mestečku v Južnej Afrike nám v tejto druhej časti interview priblížila najmä svoje skúsenosti z psychiatrických liečení a podporných internetových komunít, ktoré jej pomáhali žiť s bipolárnou afektívnou poruchou (roky mylne považovanou za rekurentnú depresiu).
Dánka žijúca 42 rokov v malom mestečku v Južnej Afrike nám priblížila svoj život s bipolárnou afektívnou poruchou dlho mylne považovanou za rekurentnú depresiu.
V štyridsiatke začala štúdium psychológie, po ktorom plánuje terapeutický výcvik a vysnívanú prax psychoterapeutky.
Predstavme si v učebnici pre medikov: … zdraví o sobě neexistuje a všechny pokusy nějakou věc takto definovat jsou bědně nezdařené. Záleží na tvém cíli, tvém obzoru, tvých silách, tvých pohnutkách, tvých omylech a zejména na ideálech a fantasmatech tvé duše, má-li se určit, co už pro tvé tělo může znamenat zdraví. Existuje tudíž bezpočet různých zdraví těla; a čím více dovolíme jednotlivému a nesrovnatelnému znovu zvednout hlavu, čím více zapomeneme na dogma o rovnosti lidí, tím více se musí našim lékařům ztrácet i pojem normálního zdraví, jakož i normální diety, normálního průběhu onemocnění. Akokoľvek sa tento nietzscheovský relativizmus 1 javí medicíne (aspoň ako ju vnímam zvonku) cudzí, mám dojem, že existuje odbor, ktorého predstavitelia sú (alebo by mali byť) takémuto pohľadu obzvlášť otvorení – psychiatria. Ktovie, koľkých paradoxy vyplývajúce z jedinečnosti ľudských indivíduí a ich životných podmienok priviedli k podobnej hypotéze, akou Nietzsche v tejto svojej úvahe pokračoval: A teprve potom by možná bylo na čase přemýšlet o zdraví a nemoci duše a klást osobitou ctnost každého člověka do jejího zdraví: jež by ovšem mohlo u jednoho vypadat jako pravý opak zdraví u druhého.
Cez vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby sa dostala na cestu hlbšieho sebapoznania, osobnostného rastu a väčšej otvorenosti vzťahom i celkovo životu. Štyridsaťštyriročná Rose žije v malom mestečku v štáte New York a popri práci v obchode a starostlivosti o rodinu študuje psychológiu, aby následne mohla absolvovať terapeutický výcvik. Pomáhať ľuďom ako psychoterapeutka začala túžiť po skúsenosti s vlastnou terapiou, sebadôveru jej zvyšuje i mnohoročné pôsobenie na jednom z internetových fór zameraných na psychické problémy. V tejto prvej časti rozhovoru sme sa zamerali najmä na jej prežívanie straty a psychoterapie. Ilustruje jednu z podôb vzťahov s odborníkom, ktoré sú skutočne liečivými, aj možné prínosy dobre spracovaného trúchlenia, dozvieme sa tiež niečo o tom, ako byť druhým v ťažkých chvíľach oporou. Pre odbornú pomoc sa Rose rozhodla po smrti blízkej priateľky. Hoci ju nepotrebovala, keď jej pár rokov predtým zomrela mama na rakovinu, tentoraz uviazla v žiali mnoho mesiacov a nevedela sa pohnúť ďalej ani s podporou najbližšej rodiny. Druhá časť rozhovoru nám nabudúce cez úvahy nad výzvami jej vysnívaného povolania viac pribíži úskalia a prínosy pomáhania druhým.
"Viem, čo si ľudia myslia, keď hovorím o terapii: Že sa v nej staneš len sebeckou a zamilovanou do svojho cvokára. Avšak ako som len milovala všetkých ostatných, keď som konečne mohla hovoriť tak veľa sama o sebe," spieva Dar Williams v piesni What do you hear in these sounds?, spomínajúc s láskou na terapeutku, ktorá jej pomohla zbaviť sa depresie. Obávam sa, že na Slovensku sú predsudky voči psychoterapii u mnohých na celkom iných úrovniach než, podľa tohto citátu, prevládajú v USA. "Predsudky sú ako klince. Čím viac sa do nich búcha, tým viac držia," tvrdil vraj Dumas. Pred dvomi rokmi som zo zhrozenia z predsudkov začala na tomto blogu trochu nemotorne "búchať". Medzičasom prišlo vytriezvenie a rozhodnutie pre rozvážnejšiu stratégiu: Dozvedieť sa viac a hodnotné informácie, snáď zmysluplne zasadené do súvislostí, šíriť ďalej. Nielen vyzdvihovať pozitíva, ale napríklad i hľadať odpovede na otázku, prečo "toľkí" nedosiahnu želané výsledky. Je chyba v očakávaniach, prístupe, malej dostupnosti dobrých odborníkov? A zaujímať sa o tieto témy vôbec, ak nás psychické choroby doteraz obchádzali, či ak je naopak skúseností už "priveľa", no výhradne frustrujúcich, demotivujúcich?
O (pato)fyziológii, vývoji a zmenách (podnietených životným prostredím, zážitkami, farmakologickými zásahmi, ...) mozgu som rada čítavala odborné práce roky. Pôvodné predsavzatie podeliť sa na blogu o niektoré zaujímavosti z týchto oblastí s tými, pre ktorých sú prevažne neznáme, som však do značnej miery nahradila snahou priblížiť ich "každodennému životu bližšie" stránky. Reakcie (pozitívne podobne ako negatívne) na môj prvý blogový príspevok (pred 2 rokmi), spolu s obrazom o panujúcich predsudkoch, ktorý som získala počas jeho prípravy, ma presvedčili, že prispieť k osvete o spoločenskom a historickom kontexte i o konkrétnej situácii a problémoch v poskytovanej starostlivosti by bolo užitočnejšie. Témy sa hromadili, no než som ich stihla začať spracovávať, môj záujem sa opäť trochu posunul - do centra sa dostala "liečba slovom". Dozvedela som sa o početných príkladoch jej fascinujúcich úspechov, no zároveň i mnohých ľuďoch, ktorým nevedomosť dlho bránila vo vyhľadaní potrebnej psychologickej pomoci a/alebo ich kontakty s psychoterapiou príliš negatívne poznačila. Ale i takých, čo mali na terapeutov vyslovene smolu...
