Neviem, pravdaže, posúdiť, nakoľko mala iba náhodné šťastie na "správnych ľudí". Šla som sa však presvedčiť, aké postoje vyjadrujú toľkí samozvaní radcovia napríklad na jednom slovenskom internetovom fóre určenom na "diskusie" laikov o psychických problémoch a ich liečbe. ("Slovenskosť" treba spomenúť, pretože viaceré medzinárodné fóra, prevažne v angličtine, majú vysokú úroveň a skutočne pomáhajú.) Ak vo vás určitý typ komentárov pod bežnými článkami či blogmi zvykne vyvolávať nevoľnosť či kypenie žlče, na niektorých prispievateľov v tomto druhu "diskusií" by ste si mali dávať obzvlášť pozor. Napríklad tých, čo svojím pologramotným štýlom rozsievajú posolstvá, že človek si môže a musí pomôcť jedine sám, lieky na psychiku sú nebezpečným zlom, ktorému sa treba za každú cenu vyhnúť, a všetci psychiatri sú len tak či onak vadní čudáci. (Názory sa rôznia - asi najviac ma upútal ten, podľa ktorého sú to všetko, dokonca ešte spolu s neurológmi, kresťanskí fanatici ponúkajúci len tvrdenie, že "viera všetko vyrieši" - čo, mimochodom, hlása práve iná subpopulácia internetových "diskutérov".)
Kto by bral vážne tieto scestné "mudrlantstvá"? Dúfam, že hlavne nie tí, ktorým sú určené, netrúfam si však odhadnúť, nakoľko škodlivo už stihla ich prítomnosť na internete pôsobiť. Ak tápajúci človek zablúdi na miesto, ktoré sa tvári, že poskytuje informácie, orientáciu, oporu, a celkový dojem z pár náhodne prečítaných textov je poznačený odporom voči pomáhajúcim profesionálom a imperatívom o nutnosti samostatne prekonať akékoľvek problémy, poľahky sa nechá odradiť od nesmelej úvahy o vyhľadaní pomoci, ustrnie v bezradnosti a prehĺbi svoj strach z nepochopenia, ktoré by priznaním potreby liečby mohol vzbudiť aj vo svojom bezprostrednom okolí. Podobne scestný, zato šikovne a sugestívne formulovaný článok v "ženskom plátku", podľa ktorého je kamarátka lepšia než psychológ, ho v tom ešte utvrdí, ak naň náhodne natrafí. Popri tom mu z času na čas ponúknu groteskný obraz psychiatrov beletria, filmy a divadelné hry. Za všetky aspoň pár novších príkladov: Douskovej knižka Darda (mimochodom skvelá asi rovnako ako prvé dva diely - Hrdý Budžes a Oněgin byl Rusák!), Švankmajerova "psychoanalytická komédia" Přežít svůj život (ktorá zobrazuje skôr opak toho, ako by mala psychoanalýza prebiehať - ale koľkí z divákov to pochopia, koľkým ju film neznechutí?), či predstavenia Absolvent (v Aréne "ich česť trochu zachraňuje" aspoň Klimáčkova hrdinka drámy Komunizmus) a Kumšt. (Toto nie je implicitná kritika umenia za to, že niekedy zveličuje, dovádza ad absurdum či vyberá z reality len nevšedné prípady! Taký postoj by bol ešte hlúpejší a opovážlivejší než napríklad odsudzovanie vtipov o policajtoch či blondínkach. Snažím sa len identifikovať, čo všetko sa môže podieľať na vytváraní a podpore skresleného obrazu, ktorý má potenciálne nežiaduce účinky. Keď sa dočítate, že blondínka si dáva na brucho okuliare, lebo sa dozvedela, že má slepé črevo, nenaruší vám to pravdepodobne vytváranie sociálnych väzieb s plavovláskami, ale či sa odhodláte zveriť najskrytejšie zákutia duše odborníkovi, voči ktorému vám toľkí podsúvajú stereotypné predsudky, už možno neprimerane dlho zvažovať budete...)
Z času na čas dáva o sebe hlasno vedieť aj podivná kampaň dehonestujúca psychiatriu a rafinovane sugestívnymi výstavami presviedčajúca o jej neľudských metódach, smrtiacich účinkoch i nezmyselnosti pojmu duševná choroba (stanovisko slovenských odborníkov k nej možno nájsť tu). Žiaľ, minimálne v USA sa potvrdilo mnoho tragických následkov lobingu farmaceutických firiem presadzujúcich podávanie liekov výhradne pre dospelých aj deťom a mladistvým, takže ohurujúce „argumenty" v prospech konšpiračných teórií si títo samopasovaní „odborníci" ľahko nájdu aj v realite. Stačí ešte primiešať pár "začiatočníckych chýb" odboru (analogicky by potom mali vyčítať dnešnej chirurgii, že kedysi nepoužívala anestéziu!) a desivý obraz je hotový. Prípady diletantstva, nedbalosti, ba i kriminality sú viac či menej nariedko roztrúsené naprieč všetkými profesiami a nerobím si ilúzie, že psychiatria a psychoterapia sú svetlou výnimkou. Kde sa nenájdu ľudia s nemorálnymi úmyslami či preceňujúci svoje schopnosti? Kde nedochádza k tragickým omylom? Spočítal však už niekto úspechy, zachránené životy? Len pre zaujímavosť: Tretie (!) najpredpisovanejšie antidepresívum fluoxetin (známy ako Prozac) bolo len v USA počas roku 2010 predpísané 24,4 miliónkrát, čo by mohlo zodpovedať ročnej dávke pre... hrubým odhadom 2,2 milióna pacientov. Ak by pomohlo hoci len vo... štvrtine (som optimista?) prípadov...
Pravdaže, nie len nevhodne zvolený liek, i slovo môže ublížiť. To mi pripomína, že 31. marca má na pôde FiF UK prebehnúť diskusia na tému "Je psychoanalýza nebezpečnou metódou?". Keď som náhodou naďabila na túto pozvánku, moja prvá myšlienka k téme vyzerala asi takto: Tak ako iné "nástroje" (zbraň, oheň) či iné postupy liečby (chirurgickej, medikamentóznej) je nebezpečnou "v rukách" neschopného, nešikovného alebo zlého človeka, a tiež v určitých špecifických situáciách, kedy bez ohľadu na schopnosti, snahu a najlepšie úmysly dôjde náhodnou zhodou okolností k nešťastiu (analogicky náhodnému výstrelu či situácii, kedy "sa operácia podarila a pacient zomrel"). Ale... odmietame snáď nože, zápalky, operácie, lieky? Onedlho som milou náhodou zbadala na jednom zo svojich obľúbených blogov úvahu na súvisiacu tému, ktorá ma upozornila, že nesprávne poňatie princípov alebo ich neadekvátna aplikácia môžu "postihnúť" i zdravých, ba možno mať aj širší spoločenský dopad. (S hlavným odkazom mimochodom súhlasím, text na mňa však pôsobí príliš zovšeobecňujúco: Podľa "mnohých" psychológov sa treba zbaviť všetkých pocitov viny a hanby - koľko je to "mnohých" a skutočne tvrdia, že "všetkých"? Akosi sa (naivne?) zdráham uveriť, že by "toľkí" nevedeli rozoznať prípady, kedy sú tieto pocity skutočne neadekvátne, a predsa svojou intenzitou znemožňujú pacientovi "normálny" život, od tých, kde ich treba prijať ako správne a vhodne sa s nimi vyrovnať. Že "laická spoločnosť" si z teórie psychoterapie vyberá bez kontextu a pochopenia, čo sa jej hodí, ako to máme vo zvyku pri toľkých odboroch, by som nevyčítala, ani implicitne, teórii a niekoľkým (?) čudne ju ponímajúcim odborníkom...)
Nuž ktovie, kadiaľ sa bude uberať spomínaná sobotňajšia diskusia...
Hovorí sa, že psychické utrpenie je horšie než fyzické; pravdepodobne aj preto, že pri fyzickej bolesti máme zväčša aspoň šancu zaujať k nej vhodný, uľahčujúci postoj, zatiaľ čo táto schopnosť je pri psychickej poruche i v akútnom krízovom stave narušená. Isteže, časť populácie pseudohrdinsky odmieta navštíviť lekára aj pri fyzických ťažkostiach. (To je, mimochodom, tiež problém odstrániteľný psychoterapiou - ale kto z nich by dovolil druhému rýpať sa v skrytých príčinách tejto stránky svojej povahy, prípadne už len odhaliť, že s hrdinstvom nemá nič spoločné?) Komplikovanejšie než rozpoznať a pripustiť si chorobu tela však býva (priznávam, že štatistický podklad k tomu nemám) uvedomiť si, "čo potrebuje duša".
Na ukážku z množstva možných scenárov: Paranoja pretvorí všetkých, ktorí odporúčajú liečbu, na nepriateľov snažiacich sa človeku ublížiť či ovládnuť ho. Depresia oberie o silu odhodlať sa k takému zásadnému a pri totálnom vyčerpaní aj namáhavému činu, akým je návšteva odborníka, navyše neustále atakuje myseľ presvedčovaním, že nikto a nič pomôcť nedokáže a keby aj, nemalo by to predsa zmysel, prípadne by si to chorý ani nezaslúžil. Ani osveta o psychických chorobách nemá ako zabrať v prípadoch, kedy problémy viditeľne nespadajú pod žiadnu všeobecne známu diagnózu, hoci človeku (a obvykle aj jeho blízkym) výrazne komplikujú život a šikovný terapeut by si s nimi vedel rady. Človek je príliš zvyknutý na svoju "povahu", prisudzuje svojmu "nemennému charakteru" ubližujúce vzorce správania a neadekvátne reakcie, ktorých dôkladné pochopenie a práca s nimi by ukázali, že dokáže... ak už nie vždy bezo zvyšku sa ich zbaviť, tak aspoň vedome tlmiť ich zhubný vplyv na vlastný život. Podobne niekedy zahmlieva realitu aj presvedčenie, že "len druhí sú na vine môjmu trápeniu, problém nie je vo mne". Napokon sú i takí, čo pociťujú svoju bezradnosť, ale radšej trpia, než by sa mali "ponížiť" a prejaviť "slabosť" - odkázanosť na cudziu pomoc, "dokonca ešte so svojou dušou".
Domnievam sa, že práve "spirituálny" koncept dichotómie duša - telo môže byť neraz mätúci pre tých, čo odmietajú zásahy liekov, či dokonca i samotných lekárov, do psychiky. Asi by bolo naivné očakávať, že osvetové aktivity, povzbudzujúco sa rozširujúce už nejaké tie roky aj na Slovensku (napr. pod logom nezábudky), postupne celkom vymetú takéto postoje. Veď ak je presvedčenie založené na viere a predsudku a zafixované "tvrdohlavosťou", racionálne argumenty zväčša nezavážia. No možno sú i takí, ktorým by pomohli "zorientovať sa" dostupné informácie o vedecky potvrdených anatomických, fyziologických, neurochemických, genetických a epigenetických základoch (alebo žeby "len" korelátoch?) toho, čo sa navonok prejavuje ako "duševný proces, duševná bolesť, duševné trápenie".
Vďaka vzdelaniu z molekulárnej biológie si môžem sem-tam vychutnať aj článok opisujúci objavy v tejto oblasti, ktorý ma ďalej nasmeruje k iným experimentálnym i prehľadným (review) prácam. Nemám ambície "presviedčať zarytých odporcov" ani postupne vykresľovať komplexný obraz tejto pomerne detailne, no stále veľmi neuspokojivo prebádanej oblasti. Rada by som však občas sprostredkovala subjektívne vybrané čriepky formou, ktorá im snáď príliš neuberie na pútavosti a zrozumiteľnosti...
