Prvou reakciou na niektoré komentáre pod mojím prvým článkom bola snaha "odpovedať" na postoje v nich vyjadrené ďalším textom. Mimochodom, "trochu rozohneným" ("čím to je", že takým tónom sa píše najľahšie a najrýchlejšie?). Napokon som sa namiesto druhej časti Serióznej úvahy pri príležitosti dňa bláznov (plánovanej na 1. apríla roku 2013) rozhodla pre sériu rôznych prevažne informatívnych článkov, no dlho som nezačínala písať kvôli pocitu, že som sa stále dozvedela primálo. Stále viac som si však uvedomovala, že predsa neplánujem poskytovať (predovšetkým) "Odpovede" či "zaručené návody", a tak by hádam malo zmysel začať (konečne) písať (aj) "o samotnom mojom hľadaní, spoznávaní". (Sem do značnej miery patria už aj články o náladách a o hraniciach zdravia a choroby (fascinujúca téma, ku ktorej by som sa rada ešte viackrát vrátila, hoci svojich čitateľov som tu ňou zatiaľ, zdá sa, nezaujala).) Za ťažiskové som si však medzičasom zvolila (písomné) rozhovory s ľuďmi, ktorí majú relevantné skúsenosti a sú ochotní ich zdieľať. Keďže ich ochota len málokedy prekonala ich časové obmedzenia a keďže som si navyše zvolila istú logiku pre poradie uverejňovania rozhovorov i článkov (a "just" tie neskoršie boli hotové medzi prvými ;o)!), značne sa to celé oproti pôvodnej predstave zdržalo. "Čakanie" som využívala na ďalšie čítanie, no ako to už býva, prísun nových a nových informácií a pohľadov mi ešte komplikoval výber tém a myšlienok, ktoré by som si našla čas šíriť.
Okrem dúfania v aspoň akú-takú užitočnosť mi písanie prináša aj motiváciu spoznávať pre mňa nové oblasti a perspektívy: Áno, aj moje skúsenosti potvrdzujú, že až keď sa človek snaží niečo sprostredkovať druhým, zisťuje, ako málo tomu sám rozumie ("hoci" sa to zdalo pri čítaní jasné), ako málo o tom vie ("hoci" "kadečo" načítal, napozeral dokumentárne filmy, ba možno i absolvoval nejaké tie kurzy); všimne si vo svojom obraze oveľa viac bielych miest, protirečení, ba i dovtedy neuvedomovaných predsudkov, než keď o ňom len sám uvažuje a dopĺňa si ho viac-menej náhodným čítaním. Navyše, snaha zatriediť si svoje zistenia do podoby textov pomáha nachádzať mnoho tematických prepojení a alternatívnych usporiadaní rôznych viac či menej si protirečiacich myšlienok. (Výber finálnej podoby, snáď vhodnej pre zverejnenie (zďaleka nie všetko, čo som pôvodne pre blog rozpísala, aj publikujem), však neznamená definitívne "zatriedenie" v mysli.) Ciele protirečiť predsudkom iných či niekoho presviedčať však človeku zužujú obzory, v tom som musela dať za pravdu tvrdeniu Karla Hvížďalu: "Už [...] Montaigne věděl, že se musí bát někoho přesvědčovat, protože právě přesvědčování pokřivuje myšlenky, které si často mohou protiřečit, a přesto se jich člověk nesmí za žádnou cenu bát ani vzdát." [1]
Pravdaže, oblastí, o ktorých je podobne naliehavé šíriť osvetu, je neúrekom. Táto ma ako "outsidera" zaujala najmä presahmi do rôznych pododborov psychológie aj implikáciami pre život kohokoľvek z nás, bez ohľadu na (ne)skúsenosť s ňou, bez ohľadu na psychické zdravie či chorobu. Navyše, ako nedávno podotkla aj psychologička Hana Ševčíková vo svojej recenzii knižky inej slovenskej terapeutky, psychoterapia fascinuje [2] (asi väčšinu tých, ktorí neostali pri povrchnom obraze o nej pozliepanom z bežne šírených klišé a predsudkov, dodávam ja). Skutočné príbehy ľudí, ktorým "občasné rozhovory" zásadne premenili život k lepšiemu, podnecujú i zvedavosť, chuť pochopiť skryté princípy.
Vzhľadom na v "diskusiách" rozšírené odsudzovanie tých, čo píšu svoje názory na témy, na ktoré nie sú odborníkmi, podobne ako tých, ktorí publikujú zlátaniny cudzích textov, názorov, citátov, zistení, ... a dokonca i tých, ktorí píšu o ľudských údeloch a problémoch, s ktorými sami nemajú skúsenosť, rada by som na úvod zhrnula svoju "obhajobu", či skôr načrtla zvolenú stratégiu:
- pokúsim sa vyjadrovanie svojich názorov obmedziť a vždy ich jasne označiť za svoje, subjektívne (budem tiež v príspevkoch dokola otravovať upozornením, že som "iba laik" - hoci neviem, či to vzhľadom na "všímavosť" poniektorých čitateľov postačí - ešte v období, keď som tu mala pod fotkou jednoznačne uvedené, že som vyštudovala biochémiu, mi totiž ktosi nadšene napísal odkaz obsahujúci slová "neviem ci ste psycholog ci psychiater ale nieco z tohto asi ovladate", nehovoriac už o tom, ako raz môj príbuzný poslal linku na jeden môj článok zopár svojim známym (bez komentáru) a väčšina sa ho prekvapene pýtala, či nemá čo robiť, že začal písať blog...);
- pokúsim sa využiť rôznorodé zdroje (a upozorniť na ďalšie, ktoré sa nedostali do textu), pričom kritériom bude hlavne ich relevancia, som si však vedomá, že môj výber, zoraďovanie, komentovanie, ... názorov a zistení druhých nutne odzrkadľuje môj vlastný (rozhľad a) pohľad - aj na to, čo je vlastne relevantné;
- pokúsim sa o novinársky prístup - a novinár nemusí byť ani odborník na danú tému, ani mať s ňou súvisiace zážitky, čo je do istej miery výhodou vzhľadom na snahy o objektivitu, priblíženie témy laikom a pod. (na rozdiel od novinára je pre mňa, mimochodom, oveľa náročnejšie získať informácie a názory rôznych ľudí, mala som však šťastie a na niekoľkých ochotných respondentov som natrafila, hoci obmedzené časové možnosti väčšiny z nich celý "projekt" značne posunuli).
Som si vedomá, že priniesť môžem iba odrobinky, nech by sa mi tu darilo publikovať "akokoľvek" dlho a získala som na spoluprácu "koľkokoľvek" odborníkov a pacientov. Veď, ako svojho času napísal profesor psychiatrie Ivan Žucha, "[p]sychoterapia je nekonečný námet. Možno si o ňom pomyslieť, napísať a porozprávať takmer čokoľvek. Dôvodom je neohraničenosť ľudskej duše. Keď sa stretne duša s dušou, obidve neohraničené, udalostí a procesov, ktoré možno identifikovať, hoci len v krátkom čase, je neprehľadne veľa." [3] Vzhľadom na to, nakoľko mám pocit, že ma tie "kvapky v mori", ktoré som sa zhruba za dva roky podozvedala, obohatili, nezúfam, že ich zdieľanie bude určite zbytočné. Ich osud však závisí do istej miery aj od trpezlivosti a zvedavosti čitateľov a náhody - či si sem nájdu cestu tí, ktorí by to najviac potrebovali.
____________
[1] K. Hvížďala, Interviewer aneb Restaurování kontextů, Portál, 2010
[2] Hana Ševčíková: Pre tých, čo zvažujú navštíviť psychológa, Denník SME, 22. 11. 2013
[3] Ivan Žucha: Otázky psychoterapeuta, Knihy a spoločnosť, č. 6, 2007
