Keď budete mať cestu do Prešovského kraja, do mesta, ktoré je nepísanou metropolou Spiša, Popradu, určite sa prejdite Námestím sv.Egídia. Nájdete tam hneď dve krásne kníhkupectvá. A jedno z nich sa volá Christiania.
Kníhkupectvo, ktorého pomerne nenápadný štít, akoby nechcel na prvý pohľad odhaliť, čo sa ukrýva v jeho vnútri. Keď však vojdete, ocitnete sa v úplne inom svete.
Prvýkrát som Christianiu navštívil pred dobrými jedenástimi – dvanástimi rokmi. Interiér ma nadchol. Vnútro akoby žilo vlastným životom, kde sa zastavil čas. Kde si len ťažko bolo možné predstaviť, že len kúsok vedľa sa nachádza najrušnejšia ulica Popradu. Toto kníhkupectvo formovali ruky s nesmierne citlivým a láskyplným srdcom. Dýcha všetkým, čo si len možno pri jednom z najkrajších a najoriginálnejších nezávislých kníhkupectiev predstaviť. Pokoj, harmóniu, tichú radosť... Evokuje staré dobré časy, ktoré vlastne ani nevieme pomenovať, či zaradiť. Len v našej fantázii sa premietajú ako časy, keď bolo všetko pokojné, láskavé a ľudia k sebe milí a pozorní.
Pritom je zariadenie predajne až na neuverenie jednoduché. Kompletne drevené police. Osvetlené jednoduchými, avšak veľmi efektnými svietidlami vydávajúce prirodzene pôsobiace svetlo. V strede na prízemí rady drevených políc, krásne drevené schodisko vedúce na galériu a opäť rady políc. Samé drevo. Doplnkov len veľmi poskromne. Dojem navyše umocňuje skutočnosť, že okrem políc v dolnej časti určeným pre špeciality, je zvyšok kníhkupectva a hlavne galéria bez tabuliek, ktoré by uvádzali knižné žánre. Na policiach sa nachádzajú písmená abecedy, ktoré delia knihy podľa autorov. Presne tak, ako to býva v starých knižniciach. A preto aj zdanie, ktorý kníhkupectvo vytvára, evokuje ani nie tak predajňu, ako skôr zaujímavú knižnicu.
Zamestnanci na čele s majiteľom pánom Štefanom Hamzom, sú pripravení kedykoľvek pribehnúť na pomoc a zorientovať zákazníka v priestore i sortimente. Na galérii sú malé stolíky so stoličkami, len sa usadiť, vziať do rúk knihu a nechať sa unášať príbehom. Sadáme s pánom Hamzom k jednému zo stolíkov a začíname tak trochu nerovný rozhovor pre hlbokého introverta, ktorý je zvyknutý, že zaňho hovorí jeho práca.
Sotva sme sa však usadili a ja som sa pokúsil o nejaké úvodné slová, pán Hamza sa ospravedlnil a na chvíľu odbehol.
Po chvíli sa vrátil a rozhovor mohol začať.
Pán Hamza, práve ste mi pripomenuli mňa samého. V mladosti som strávil okolo dvanásť rokov pultovým predajom a tiež som nemal nikdy pokoj. Stále som niekam odbiehal, stále sa za niekým ponáhľal. Neviem či viete, odkiaľ by sme mohli začať. Ostatne mal by som to byť ja, kto by mal náš rozhovor viesť. Avšak ja to vlastne tiež neviem, preto navrhujem začať úplne od začiatku. Kedy ste sa narodili?
Ôsmeho januára tisícdeväťstoosemdesiatdva.
Takže ste ešte mladý chalan, dá sa povedať.
Tridsaťpäť rokov.
Kde ste sa narodili?
V Poprade.
V Poprade ste sa narodili, v Poprade ste vyrástli...
Nie. Býval som v Starom Smokovci. V detstve sme sa presťahovali do Starej Lesnej, čo je vlastne tiež podtatranská obec a v osemnástich som sa presťahoval do Popradu a začal tu bývať. Už vtedy som robil v kníhkupectve a bolo pre mňa zložité ráno vstávať a cestovať, preto som sa usadil v Poprade natrvalo.
Akú strednú školu ste absolvovali.
Stredné odborné učilište chemické vo Svite. (s úsmevom)
Plánovali ste aj nejakú vysokú školu?
Politológiu v Trnave, kde som robil aj prijímačky, akurát ma hneď prvý rok nevzali. Plánoval som aj druhý rok, ale keď už som tu začal robiť, začalo mi to pripadať ako zbytočné, preto som nakoniec ďalej študovať nešiel.
Takže ste sa zamestnali v kníhkupectve už ako osemnásťročný. V ktorom kníhkupectve.
V Christianii. Teda v tomto kníhkupectve. Bolo to v roku 2000.
Nastúpili ste ako zamestnanec. Majiteľ sa volal Pavol Strážay, však?
Áno.
Pána Strážaya poznám, mal som tú česť aj jeho vysluhovať ako zákazníka. Pamätám si ho ako veľmi zaujímavú charizmatickú osobnosť. Kníhkupectvo ma od prvej návštevy nadchlo. Zreteľne som cítil akoby tok energie, ktorý prechádzal stredom kníhkupectva a ten sa zatáčal hore galériou. Čo motivovalo práve Vás, pán Hamza, aby ste sa ako osemnásťročný mladíček upísali jednému kníhkupectvu. Málo mladých ľudí sa dokáže takto vyprofilovať. Väčšinou sa chcú baviť a o nejakej budúcnosti začnú uvažovať neskôr. Niet sa im ani prečo čudovať.
Mal som rád knihy. A toto bola v tých časoch asi jediná pre mňa dostupná cesta, ako sa k nim dostať. Pracovať niekde vo vydavateľstve, alebo dokonca písať, také ambície som nikdy nemal. Chcel som mať prístup ku knihám a popri knižnici bola predajňa pre mňa akousi logickou cestou, ako sa ku knihám rôznych žánrov dostať.
Boli ste, dá sa povedať, vášnivým čitateľom. Už od detstva?
Chvíľu to trvalo, ale povedal by som, od dvanástich rokov som začal čítať skutočne veľa. Mal som neustále v rukách nejakú knihu.
Čo ste v tých dvanástich rokoch radi čítali? Ak dobre pamätám v polovici deväťdesiatych rokov, teda tesne po totalite, sa začal veľmi rozmáhať žáner fantasy.
To ma nikdy neťahalo, ani teraz ma neťahá. Skôr to bol Jules Verne či Robert Arthur a ďalší autori, ktorí sa podieľali na cykle Traja pátrači a podobne.
Na tom vyrástla aj moja generácia.
Vo vyššom veku to boli hlavne dejiny, až som sa prepracoval ku kvalitnejšej svetovej beletrii a popri nej filozofia, sociológia, antropológia, ale to bolo skôr okrajovo. Predovšetkým to však bola história a kvalitná svetová beletria. Postupne, ako som dospieval, pribúdali nové žánre.
Ja som už v podstate na základnej škole rozmýšľal, že by som sa v živote rád zaoberal knihou. Mal som veľmi dobrého učiteľa slovenčiny. Síce som túžil byť pilotom, ale nemal som na to nijaké predpoklady a vlastne som si ani nevedel predstaviť nič iné, čo by som tak mohol robiť.
A neskôr na strednej škole som celkom prirodzene veľmi často končil tu. V kníhkupectve Christiania sa v v tých dobách konali rôzne akcie, čítania kníh, koncerty, domáce kino, prednášky a podobne, na ktoré som pravidelne chodil. A takisto sa mi tu v kníhkupectve veľmi páčilo. Tak ma nakoniec oslovil Paťo Strážay, ktorý si všimol, že mám záujem, či by som nešiel pracovať do kníhkupectva. A ja som v podstate nemal o čom premýšľať. Jednalo sa o splnený sen, robiť v takomto kníhkupectve. Bola tu príjemná atmosféra, cítil som sa tu dobre. Len s akciami sme žiaľ postupne skončili z dôvodu nezáujmu, čo je veľká škoda. Využívali sme na ne malý priestor, ktorý dnes slúži ako sklad. Doba sa však zmenila a nadšenie postupne opadlo. Vysvetľujem si to aj tým, že v tých časoch nastal dosť veľký boom internetu a záujem mladých sa presunul tam. Ja som na tie akcie chodil prakticky počas strednej školy až kým som sa sám nezamestnal v kníhkupectve a pomáhal som ich organizovať až do cirka 2004 roka, keď sme s nimi skončili.
Začali ste teda pracovať tu v kníhkupectve od septembra roku 2000. Na akej pozícii?
Na tej najnižšej. Ako predavač. No a postupne mi pribúdali ďalšie povinnosti spôsobom „skús urobiť toto, dávam ti na starosť aj toto.“ A tak postupne som sa prepracoval ďalej k náročnejším úlohám. Z pôvodného kolektívu som ostal iba ja, lebo všetci postupne poodchádzali. Väčšinou to boli dievčatá, ktoré sa postupne povydávali a mali deti, takže celkom prirodzene kníhkupectvo opustili.
Aký šéf bol pán Strážay?
V zásade prísny. Z pracovných vecí neodpustil prakticky nič. Malo to však svoju logiku. Inak by to kníhkupectvo nevyzeralo tak, ako vyzerá, mal jasnú predstavu, čo chce dosiahnuť a išiel za tým. Na druhej strane bol veľmi ľudský a chápajúci. Bol to šéf, ktorý vytváral skvelé pracovné prostredie a blízke kamarátske vzťahy, ktoré však neboli na úkor pracovných úloh. Nebol možný laxný prístup k povinnostiam alebo flákanie sa. Ostatne boli sme v práci a pracovné úlohy boli automaticky dominantné. Ostal pre mňa veľmi blízkym človekom, nepoznám nikoho iného, kto by sa správal lepšie k tým, ktorých si vážil. Dokázal vytvoriť až také rodinné prostredie a rodinný vzťah. Pozitívne ma motivoval aj vo vzťahu k zákazníkom. Ako osemnásťročný chlapec som nevedel nič o nadväzovaní kontaktov, navyše ako typický introvert, som sa im vlastne vyhýbal. A on ma postupne v priebehu rokov takpovediac ‚vycepoval‘
Pán Hamza, určite budete so mnou súhlasiť, že toto nie je lukratívna práca. Vždy to tak bolo už za totality a dnes je to snáď ešte vypuklejšie. Práca predavača kníh väčšinou neurobí z človeka boháča, ľudia celkom prirodzene odchádzajú z existenčných dôvodov. Ak sa teda človek rozhodne ostať, podobne ako Vy, musí tam byť nejaká iná nadstavba, či pridaná hodnota, akou sú peniaze.
Sú to knihy a to čo je v nich ukryté. Skôr než zamestnanie, je to pre mňa poslanie. Mám rád prácu s nimi a to, že môžem ľuďom pomôcť. Bol som spokojný a dodnes som.
Dá predajom kníh aspoň vyžiť?
Dá sa ním vyžiť. Samozrejme treba si nastaviť isté priority, napríklad či chceme drahú dovolenku v zahraničí, alebo nám stačia naše hory, či kúpiť drahé auto, alebo nie a podobne. Ale vyžiť sa dá. Nie som zvyknutý na luxus, ani ho nevyhľadávam, takže to čo mi ten obchod dáva, stačí. Teda nie že by nebolo dobré, keby to bolo o niečo viac, ale dve autá v garáži, vila či dovolenka na Bahamách, to nie sú moje ciele ani túžby.
Ja ako obchodník, ktorý mal Vaše kníhkupectvo na starosti, viem, že ste ho neskôr prebrali po Pavlovi Strážayovi. Ako k tomu vlastne došlo.
Postupne som sa vypracoval do pozície vedúceho prevádzky. A jedného dňa sa ma Paťo Strážay opýtal, či by som nechcel kníhkupectvo prevziať po ňom. Zrejme mal pocit, že už posunul kníhkupectvo na úroveň, za ktorú ho už ďalej pozdvihnúť nedokáže. Že po tých dvadsiatich rokoch, čo v kníhkupectve strávil, už vyčerpal všetky pre neho predstaviteľné možnosti. Najmä nástup nových informačných technológií pre neho znamenal istý koniec konceptu kníhkupectva v takej forme, ako si predstavoval.
Takéto rozhodnutie muselo byť pre neho neľahké a tiež to veľa vypovedá o jeho mimoriadnej osobnosti. Kedy vlastne vzniklo kníhkupectvo Christiania?
Vzniklo v rokoch 1991- 1992 a veľmi krátky čas pôsobilo v iných oveľa menších priestoroch na ulici 1.mája.
Keď sa knižný trh stále viac vyvíjal, kníh pribúdalo, povychádzalo množstvo titulov, ktoré boli predtým zakázané a podobne, bolo potrebné predajný priestor rozšíriť. A tak sa zakrátko kníhkupectvo presťahovalo do súčasných priestorov na Námestí sv.Egídia, ktoré zdedilo po Slovenskej knihe.
Všimol som si, že Vaše kníhkupectvo je skutočne ako chrám kníh. Až na úplné výnimky sa v ňom nenachádza prakticky žiadny iný doplnkový tovar. Mám na mysli rôzne hračky, upomienkové predmety, perá, magnetky, bižutériu a podobne. Proste všetko veci, ktoré s knihami súvisia len veľmi okrajovo, či vôbec nie a ktorými si väčšina kníhkupcov pomáha k lepším obratom. Myslíte, že sa Vám podarí tento stav udržať aj naďalej?
Želal by som si, aby kníhkupectvo ostalo kníhkupectvom a až na skutočne nevyhnutné doplnky by malo byť tradičným kníhkupectvom. Ja tú potrebu mať doplnkový tovar a ponúkať ho nevidím.
Do kníhkupectva ste nastúpili ako veľmi mladý a slobodný. Došlo k nejakej zmene?
Áno, mám družku a polročnú dcéru.
Ako znáša Vaše podnikanie. Nie je to práca na osem hodín denne.
Zvykla si. Respektíve ešte sa občas stane, že musím dovysvetľovať svoje zdržanie. Odkedy však máme dcéru, snažím sa byť doma z práce čo najčastejšie. Trochu viac byť doma a venovať sa rodine. Priateľka sama robila v kníhkupectve ekonómku, pozná celé zákulisie tejto práce a uvedomuje si, že to nie je len o tom, ráno otvoriť a večer zavrieť.
V súčasnosti zamestnávate aj svojho brata. V telefóne je jeho hlas skoro na nerozoznanie podobný Vášmu.
Áno, pracuje u mňa asi päť rokov a je o tri roky mladší.
Ako relaxujete?
Zvykol som pri knihách (smejem sa..) najmä po večeroch, ale odkedy je dcéra na svete, som rád, že sa s ňou dostanem von a môžem ju povoziť v kočíku. Snažím sa však aj čítať čo najviac, mám na to čas okolo polnoci. (opäť sa smejem…) Inak dokážem relaxovať aj športom, samozrejme žiadne kolektívne športy, skôr cyklistika, blízke Tatry, turistika a podobne.
V čom vidíte najväčší zmysel Vašej práce?
Je to samozrejme aj o spokojnosti návštevníkov prevádzky. O dobrom pocite, že sme pomohli, že sme vybrali tú správnu knihu. O našej snahe, aby ich potreby boli plne uspokojené. O budovaní vzťahov so zákazníkmi a tie potom dotvárajú celkovú atmosféru kníhkupectva. Ťažko sa to opisuje, ale je jasné, že by k nám zákazníci nechodili, keby ich naša snaha neoslovovala. A to je v konečnom dôsledku aj odpoveď na otázku, ako sa udržať v biznise, ako zabezpečiť prosperitu aj vtedy, keď konkurencia narastá. Jedná sa o dennodenný úväzok. Celé roky. Nemožno poľaviť. Systematická práca so zákazníkom, kníhkupectvom, ale aj personálom, aby pochopili dôležitosť toho čo robíme, význam každého jedného zákazníka pre našu prácu.
Veľký význam pripisujem samotnému čítaniu. Je podľa mňa veľmi dôležité, aby ľudia čítali. Nie len pre obchod a tržby. A je dôležité, aby začali čítať už v mladom veku.
Nie tak dávno som čítal o istom výskume medzi vysokoškolsky vzdelanými odborníkmi. To čo sa učí na vysokých školách v rámci sociológie a psychológie, empatia a sociálne správanie, dávajú trochu iný pohľad na veci okolo nás. A práve pri vzdelaných ľuďoch v rôznych oboroch, ktorí zhodou okolností v mladosti nečítali kvalitnú beletriu napríklad Flauberta či Dostojevského, sa často stáva, že nevedia svoje práce posunúť do inej perspektívy. Nedokážu akoby domyslieť konce svojho štúdia či vynálezov. Ostávajú zamknutí v svojom svete nameraných hodnôt či vedeckých postupov bez realistického pohľadu a bez istej socializácie. Je samozrejme rozdiel, keď si prečítame niečo z oddychového čítania, slúžiaceho na relax, ako keď si otvoríme knižné dielo Dostojevského, kde je potrebné trochu sa zamyslieť nad postavami a vzťahmi. Samozrejme nič proti oddychovej literatúre, má svoje miesto, ktoré jej právom patrí.
Čo si myslíte o elektronickej knihe?
Elektronická kniha má určite svoje výhody, ktoré sú, myslím si, zjavné. Nie som však jej fanúšik a sám ani nečítam elektronické knihy.
Tlačená kniha je ťažká, stránky sa časom ušpinia, zažltnú, pritom čítačka kníh, či tablet sú ľahké, klepnete prstom a máte text. Čím je to teda? Kde je to čaro?
Šušťaním papiera, dotykom, vôňou, ilustráciami… Elektronická kniha je nástroj, ale nemá dušu, ktorú takáto viazaná kniha má.
Zmienili ste, že mate aj eshop. Jedná sa o komplexný plnohodnotný internetový predaj?
Zatiaľ ponúkame to, čo máme v predajni, teda vyše 40 tisíc titulov, ktoré denne aktualizujeme a dopĺňame o nové tituly. Časom však plánujeme našu stránku www.christiania.sk rozširovať o online prepojenia na veľkoobchody a ďalej zveľaďovať.
Čo by ste odkázali ľuďom?
Čítajte! Ale dobre vyberajte! Nie len v rámci kníh, ale aj celkového života a diania. V dnešnom informačnom pretlaku si treba vybrať informácie, ktoré sú pravdivé a používať kritické myslenie. Poznajme históriu, aby nebolo jednoduché podsúvať nejaké iné alternatívne „fakty“, lživé či zavádzajúce informácie!
Pán Hamza. Veľmi pekne Vám ďakujem za rozhovor. Všetko dobré a veľa úspechov.
Ďakujem Vám.
Rozprával sa Roman Dulgerov
