Píše sa rok 1940. V nemeckom mestečku Celle žije osamelá žena slovenského pôvodu. Má dve malé deti so svojim nemeckým manželom. Čas odvial spomienku na neho, takže vlastne nevieme, čo sa s ním stalo. Či zahynul vo vojne, alebo ho skosila nejaká choroba. Život pre Slovenku, žijúcu v Nemecku určite nebol ľahký.
Tu kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa sympatický urastený Bulhar. Žena bola osoba tvrdej nátury. Aj tak však uvítala ochranné náručie prívetivého muža. Ich vzájomná náklonnsť priniesla plod. Tým plodom bol môj otec.
Bulhar ako prišiel, tak odišiel. Prišiel z vojny a do vojny sa vrátil. Zaliali ho vody času a bahno smutných spomienok mojej starej matky.
Keď starká opäť zostala bez opory, vychytila sa s dvomi malými deťmi a bábätkom späť na Slovensko. Urcite musela citit veľký strach o svoj život a život svojich deti. Opäť presne nevieme, ako prešli cez hranicu. Stará mama vo veľkom šoku spomínala, čo sa dialo a otcova interpretácia bola tiež nepresná. Dosť na tom, že napriek tomu, že nemecký dôstojník mieril odistenou pištoľou na môjho otca v perinke na popud svojho ľudskejšieho kolegu sa nakoniec vzdal svojho úmyslu. Starú mamu aj s jej drobizgom pustili cez hranice a ona už ostala na Slovensku.
Nuž veru ani v najťažších chvíľach v živote sa z mnohých ľudí nevytráca ľudskosť. Nech je tomu nemeckemu dôstojníkovi dobre a nech je blazeny. Kdekoľvek teraz je...
Keď mal po vojne môj otec nastúpiť do školy, ukázalo sa že vlastne neexistuje. Nemal rodný list, ba ani najmenšiu identifikáciu pôvodu. Stará mama potom veľmi pracne pátrala po matričnom zázname z nemeckého Celle, kým sa jej podarilo získať nejaké hodnoverné údaje. Do konca otcovho života sme nevedeli ani presný rok jeho narodenia. V záznamoch bol 1942, ale stará mama tvrdila, že stopercentne 1941.
Stará mama sa nevzdala ani pátrania po temperamentnom Bulharovi. Hľadala, viackrát vycestovala, ale nenašla ho. Pocitu krivdy sa už asi nezbavila.
Začiatok osemdesiatych rokov. V Banskej Štiavnici v našom byte zvoní zvonček. Neznáma žena sa prihovorí otcovi po bulharsky. Otec samozrejme nerozumie. Na to sa pani Kirčeva predstaví. Je profesorkou na Gymnáziu v Banskej Štiavnici na zahraničnej prípravke pre štúdium našich študentov v socialistickom zahraničí. Učí bulharčinu. A ukázalo sa, že je novou obyvateľkou nášho paneláku, nášho poschodia a bytu hneď vedľa nás. A je veľmi prekvapená typickým bulharským priezviskom na nasich dverách. Stará mama totižto ponechala môjmu otcovi priezvisko jeho otca.
Otec s námahou poskladá utržky rozprávania už dávno mŕtvej mamy. A pani Kirčeva nelení a napíše článok do bulharských novín, kde celú vojnovú „storry“ popíše.
Prejde niekoľko mesiacov. Znova zvonček. Pamätám sa, otváral som ja. Vonku stoji pár v strednom veku. Hovoria po bulharsky. Volajú sa Michaela a Zachar (Míša i Zachari). Keď sa Míša pozrela na tvár môjho otca, hneď sa rozplakala. Spoznala totizto nezameniteľné rysy svojho otca.
Tak tak, milé deti. Michaela a môj otec boli brat a sestra z otcovej strany. Len potom sme sa dozvedeli koniec starodávnej vojnovej histórie.
Keď Bulhar odišiel od mojej starej mamy v nemeckom Celle, vlastne tiež utekal. Michaela a Zachar naznačili niečo o jeho špiónskej misii v Nemecku. Po istých peripetiách sa vrátil do Bulharska. V meste Ruse tam na neho čakala jeho manželka a dve dcéry. Žil až do roku 1982. A môj otec mal naraz dve sestry. S tou druhou sa nikdy nestretol. Misa a Zachari nás potom poprosili, aby sme nevyhľadávali kontakty s nimi. Manželka totižto ešte v tých dobách žila a takúto ranu by pri svojej láske k nedávno mŕtvemu manželovi neprežila. Tak sme si písali pohľadnice. Vždy k Novénu roku. Neskôr už ani to nie. Duša neprežila, srdce nebolelo. Bol to pre nás len akýsi starodávny príbeh.
Jedného dňa na miesto pani Kirčevy nastúpila nová pani profesorka Totka Nikolová Mitrašková. Pani Totka bola ešte precíznejšia, ako jej predchodkyňa. Keď zistila, čo je vo veci a závoveň sa dozvedela, že som v tretom ročníku gymnázia, prehovorila ma, aby som sa prihlásil na zahraničnú prípravku a išiel študovať do Bulharska. A tak sa stalo. Mňa nejakým zázrakom zobrali ako na prípravku, tak aj na VŠP v Nitre so štúdiom v bulharskom Plovdive na odbor Vinohradníctvo a záhradníctvo.
Ked sa tak pozerám na napísané, uvedomujem si, aké nesmierne maličkosti ovládajú náš život a ako významne riadia naše kroky. Ktože je ten, čo zariadi, aby sa v jednej jedinej rozhodujúcej chvíli rozozvučal zvonček na dverách a náš život sa od základu zmenil. A čo by sa stalo, keby sa pani Kirčeva nedozvonila, lebo by sme neboli doma? Alebo by ju otec ako neznámu osobu odpiknal jedinou holou vetou? Veru, veru milé deti, sme len zrnká piesku. Stačí len malé fúknutie Prozreteľnosti a letíme úplne opačným smerom a všetko je hneď úplne inak. Myslime na to, keď nás prepadne pocit vlastnej dôležitosti...
No a ako bolo v Bulharsku, to vám deti moje porozprávam nabudúce.
tenjeho
