Trochu veľmi zjednodušenej teórie. Veľkú časť nášho konania naších rakcii a našich skutkov ovplyvňuje naše podvedomie a často o ňom nevieme vôbec nič. podvedomie skrýva "programy" o ktorých nemáme ani tušenie. Prvé nespracované zážitky sa do nášho podvedomia nahrajú už počas tehotenstva. Potom stresujúci pôrod a potom veľké množstvo emocionálnych programov, získaných výchovou, skúsenosťou... Množstvo týchto "programov" ovplyvňuje náš život nevhodne až negatívne. A pri tom stále ani netušíme čo v tom podvedomí vláčime.
Pri jedmom dýchaní sa u mna prejavila potreba zhromaždiť celý svoj majetok. Začal som zhrabávať svoju podušku, deky, tričká na prezlečenie, šatky k sebe na jednu veľkú kopu. Vedome som presne vedel, že sedím na zemi v Senci a kopím na seba veci, ktoré som si do miestnosti doniesol, ale podvedomie pracovalo inak. Môj siter sa okamžite naladil a začal veci zospodu opäť vkladať do cesty mojim "pažravým rukám". Podvedomie tú hru prijalo okamžite a ja som bol zrazu presvedčený, že môj siter okráda ostatných spoludýchajúcich o ich podušky a deky a tričká a nosí mi ich. V mojim podvedomí sa kopa nahrabaných vecí stále zväčšovala a neúnavný siter pridával stále ďalšie a ďalšie. V bežnom živote sa správam skôr naopak, ale v tom dýchaní som si to užil. Načo som potreboval tento výsostne egoistický pocit? Odpoveď neobvykle prišla ešte v tú noc. Zrazu pred mojimi očami jasná myšlienka získaná už v detstve, jasná veta
- Oplatí sa byť druhý, to je dobré miesto, pretože prvý je príliš na očiach príliš trčí a odmenu koniec koncov dostane aj druhý.
Až som sa musel potaviť z postele a prejsť. Uvedomujem si dopady. Práve beznádejne zháňam prácu. Absolvoval som množstvo pohovorov a vždy sa mi podarí uspieť do prvej trojky. V jednom konkurze dokonca zo 150 uchádzačov končím medzi prvými dvoma. ALE NIKDY NIE PRVÝ.
Dva týždne po dýchaní som si našiel prácu. Bez konkurzu, bez výberového konania, len rozhovorom som svojho terajšieho šéfa presvedčil tak, že konkurz zrušil. Chcem vás povedal. Nastúpite prvého.
Iné dýchanie - umieram mnohokrát ako rastlina ako vták, vlk, dokonca ako kontinent. Strach sa mieša s odovzdaním prichádza pokoj, rovnováha, ticho, tma, teplo... Slávnostný pocit splynutia so všetkým. Z tohoto dýchania pochádza veta, ktorú mi povedal oceán. Ktorú povedal nám.
- Človek pozri ja som oceán. A keď už budem plný len tvojej ropy, tvojich splaškov, tvojho odpadu...Vždy budem oceán. Len ty už tu dávno nebudeš.
Môj pocit zo smrti sa celkom zmenil. Moja milá teta umrela krátko po tomto zážitku a za prvotným smútkom celkom ticho čakal taký slávnostný pocit, až ma to celkom zarazilo. Zbavil som sa jedného z najhorších strachov, strachu zo smrti.
Nie vždy je to také rukolapné, také jednoducho vypovedateľné. Niekedy neviem čo sa vlastne stalo. Len zrazu zistím, že reagujem inak pokojnejšie, vyrovnanejšie, že mám väčší nadhľad a hlbší pokoj...
PS. V žiadnom prípade sme v tomto malom seriáli nechceli napísať vedecké pojednanie o tom, či, že a ako holotropné dýchanie funguje. Ako vždy ide nám len o osobné zážitky a skúsenosti
