Bol som tam znova. Alebo nebol?

Dnes sa občania na Slovensku väčšinovo zhodnú na jednom: „Treba upratať". A zároveň sa občania rozdeľujú na dva základné tábory. Tentoraz však nie len na tých čo idú voliť Fica, alebo Dzurindu. Tentoraz sa slovenská spoločnosť rozdelila na tých, čo chcú upratovať tak, že pôjdu voliť a tých čo chcú upratať tak, že voliť nepôjdu. Na protigorilých protestoch sú zrejme zastúpené obe skupiny.

Áno aj tento piatok som sa tam chystal. Mal som dokonca vymyslený transparent: „TREBA ÍSŤ NA NÁMESTIE! NIE DO VOLEBNÝCH MIESTNOSTÍ!"

Ale pracovné problémy v piatok mierne prerástli cez môj časový plán a ja som chcel odísť od naozaj uprataného „stola". Takže nestačilo len nájsť riešenie, vybaviť pár telefonátov a napraviť škody. Musel som ešte zvolať rýchlu poradu a prijať aspoň základné, pravidlá ako postupovať, aby sme sa vyhli opakovaniu podobnej nepríjemnosti. Z práce som sa nakoniec dostal až o pol piatej.

Na námestie prichádzam práve vo chvíli, keď znie slovenská hymna. Zostávam stáť na kraji Poštovej ulice pri bilboarde. To čo vidím, je skutočný dav. Začína sa zoraďovať na na kraji Poštovej ulice. Začiatok sprievodu vedie policajné auto. Všetko pôsobí mimoriadne organizovane, a to čo ma dostalo najviac, je energia tohto davu. Základný pocit nie je hnev ako pred týždňom. Protestujúci pripomínajú skôr veľký happaning. Dav sa celkom vážne usmieva. Humor je významnou súčasťou veľkého množstva transparentov. Môj osobný víťaz je: „CHCETE IMUNITU? PITE ACTIMEL, SMRADI!"

Premýšľam, že sa už vážne pridám k davu. Ale nakoniec sa rozhodnem zostať stáť na mieste. Okolo mňa prúdi zástup ľudí, ktorý sa zdá byť nekonečný. Počet ľudí už nedokážem odhadnúť. Po piatich minútach okolo mňa stále prúdi zástup. Chcem vidieť viac. Popri obchodoch prejdem do polovice Poštovej ulice na roh s Obchodnou. Pochod ju postupne zapĺňa. Vraciam sa na námestie SNP. Opäť sa postavím na svoje strategické pozorovacie miesto, sledovať dav ako pozorovateľ, sa mi zdá teraz oveľa zaujímavejšie.

Námestie sa postupne vyprázdňuje. Zostávajú len skupinky diskutujúcich, ktorý sa rozhodli odísť pre zimu, ale zároveň zostávajú, pretože si majú čo povedať. Okolo mňa konečne prechádza koniec sprievodu. Uzatvára ho policajné auto.

Z bočných uličiek námestia vychádza niekoľko desiatok ľudí. Za sprievodom vytvárajú ďalší sprievod. Nie je organizovaný. Až keď prichádzam opäť na Obchodnú, uvedomujem si, že tam ten sprievod skutočne je. Je roztrieštený a akoby nejednotný, ale predsa len smeruje jedným smerom. Asi desať metrov odo mňa vybuchuje prvý delobuch tohto dňa.

Otáčam sa a rozhodnem sa ísť podchodom. V podchode stretávam v podstate rovnakú skupinu - neskupinu. Všetko sa rýchlo presúva k úradu vlády. Vraciam sa na Obchodnú. Za pár minút sa zmenila. Idú električky a ľudia sa pohybujú všetkými smermi. Bežný každodenný ruch na Obchodnej ulici. Normál...

Vyberiem sa k úradu vlády. Keď tam prídem, tak pár desiatok mladých sa snaží vyvaliť železnú bránu. Infiltrácia sa podarila. Očakávam, že sa bude písať o násilnom proteste. Na opačnom konci námestia je nálada stále rovnaká. Nejde o nič viac a o nič menej, ako o vyjadrenie nespokojnosti a túžby po nastolení poriadku. Demonštrujeme, pretože chceme upratať. Moje ďalšie povinnosti mi nedovoľujú ostať. Odchádzam z protestu.

Protestujúci ktorí sa vrhli na bránu úradu vlády, boli ešte deti. Deti ktoré majú názory, ktoré sa nám javia blbé. Ako k nim vôbec prišli? Nie je to náhodou naša vina? My čo sme dvadsať rokov budovali túto krajinu. Nie je to náhodou aj naša zodpovednosť?

Včera večer sa Bratislavou presúval dav ľudí v množstve, ktoré sa už dá počítať na tisíce. Možno okolo desať možno viac. Keby demonštrácia bola naozaj násilná, z centra by toho veľa nezostalo. Proti tím, čo napriek oficiálnemu ukončeniu protestov zostali, zasiahla polícia.

Tak ako to teda vlastne bude? Väčšina mojich známych si myslí, že som naivný, ak nechcem tento rok voliť. Ako chcem upratať, keď neodovzdám svoj hlas?
- Treba zvoliť nových politikov, aby nahradili tých starých, pretože tí noví potom upracú.
- A keď budú rovnakí ako tí starí?
- Musíš im dať šancu a ak sa neosvedčia, tak ich už znova nezvolíš!

Všetci tí, korí sa rozhodli, že musia voliť, sa snažia upratať výmenou desiatich poslancov jednej stany za iných desiatich poslancov. Toto mi nepripadá ako plán.

Protestujúci zrejme tiež nemajú plán. Protestujúci majú požiadavky, ktoré niektorí považujú za šibnuté. Majú odporcov, ktorí ich dehonestujú a označujú ich za nedospelé deti, ktoré predsa nemôžu rozhodovať o tejto krajine. Môj pocit úplne najpresnejšie vyjadril niekto druhý:

„Tie deti,čo tam dnes stáli, tak to sú naše deti? A prečo tak šialene hľadajú vzory a podliehajú šialeným víziám? Vysmievať sa im, to je ako fackovať samých seba. My čo sme tvorili tuto krajinu posledných 20 rokov, sme zodpovední za deti, ktoré podliehajú hlúpostiam.
P.S.: Môj syn, tam bol s mamou. A díval sa a spolu sme rozmýšľali. Ale nebudem sa vysmievať svorke opustených šteniat, že kňučia."
Zuzka Fialová


Neviem kto z nás je viac naivný.

Rozumiem, že sa chcete zúčastniť volieb. Ak máte komu dať svoj hlas je absolútne konzistentné, aby ste sa volieb zúčastnili. Niet o tom žiadnych pochýb.

Ale nesnažte sa ma tlačiť do vašich rozhodnutí. Dokonca ani komentáre na môj duševný zdravotný stav už nezaberajú. Ja nemám komu odovzdať svoj hlas, a preto je konzistentné, že ho neodovzdám. O tom tiež niet žiadnych pochýb.