Tak rýchlo do sprchy. Teplá studená. Uáááááá! Na dnes znova hlásili cez tridsať. Kraťasy, tričko, a slnečné okuliare. Ešte kúsok jablka. A už idem. Už idem!
Zastávka bola len pár metrov od bytu. Autobus prišiel po pár minútach a bolo v ňom miesto aj na sedenie. Akoby Petrovo šťastie z dnešného dňa nemalo nič skaliť. Peter otvoril okno a nechal na seba prúdiť vzduch. Na nasledujúcej zastávke nastúpila slečna.
Fíí. A ty si kto. A si si istá, že toto je ešte sukňa. Wow. Tuším vidím nohavičky. Ale máš teda parádne nohy. Tie sa môžu ukazovať naozaj skoro celé. Ešte, že mám tie slnečné okuliare. Aspoň nie je vidno kam čumím jak puk. Tak som chránený svojimi čiernymi okuliarmi. Aj tak na tie nohy čumí celé chlapské osadenstvo autobusu. Možno tie okuliare nechránia mňa, ale ju. Pred bodavým pohľadom. Pred bodavými pohľadmi všetkých chlapov v tomto autobuse. A zajtra v čiernej kronike správa: "Včera v ranných hodinách v mestskom autobuse dobodala skupina mužov 19 ročnú Zuzanu M. pohľadmi. Tá ich za to odsúdila na doživotie.
Slečna v minisukni vedomá si svojej sily, pohodila jemne zadkom a na ďalšej zastávke vystúpila. Peter nedočkavo odrátaval zastávky ešte tri, ešte dve, ešte jedna. Vystupujem. Už som tu. Keď vbehol do budovy ani nečakal na výťah. Schody bral po troch a uháňal na štvrté.
Zabúchal na sklenené okienko. Celkom si zabudol všimnúť, že pri dverách je zvonček. Ešte šťastie, že okolo prechádzala nejaká pani v ružovom kvetinkovanom župane. Peter na ňu zakričal a požiadal ju aby mu zavolala Máriu Královú. Pani sa usmiala a stratila sa v chodbe. Peter sa už skoro triasol nedočkavosťou, keď si zrazu všimol zvonček s nápisom zvoniť dva krát. Zazvonil teda dvakrát, no bolo to už zbytočné.
Z chodby sa k nemu blížila Mária. Utopená v modrom župane. Vždy bývala taká drobná. Čierne vlasy, ktoré si vždy tak starostlivo česala mala trochu strapaté, rozhádzané okolo bledej tváre. V očiach žiaru tisícich hviezd a v rukách malý biely balíček. Všemožne sa snažila natočiť ho tak, aby Peter mohol vidieť tú nádheru, čo sa v ňom schovávala. Peter stál s rukami a s tvárou prilepenou na sklenenej výplni dverí. Mária sa mu zdala taká nádherná ako ešte nikdy doteraz. Cítil ako sa mu chce nahlas smiať aj plakať. Ako ho zaplavuje nevídaná sila a láska. A tak len potichu vydýchol
- Aká si krásna. Aké ste krásne. Marienky moje.
Z reprodukopra vedľa dverí sa ozval trochu otrávený hlas sestričky.
- No prosím? Koho hľadáte? Haló. Haló. No tak je tam niekto? Potrebujete niečo?
- Nie ďakujem. - Povedal Peter. - Mám všetko čo som potreboval. A opäť, už ticho, skôr len tak pre seba zopakoval - Aké ste krásne. Marienky moje.
