Každé ráno sa budím už okolo štvrtej. Také silné a radostné je moje očakávanie nového dňa. Ani len dospať nemôžem. Rýchlo vyskočím z postele, tep mi búši až kdesi v krku, (ešte že som si ten tlakomer nakoniec nekúpil..) a radostne premýšľam:
Čože nové a objavné mi prinesie dnešná cesta do práce. Čo skvelé a nové sa naučím. Akú pozitívnu vlastnosť si posilním. A naopak, akej negatívnej črte dám definitívne zbohom.
A vy, milí moji strážcovia ste takí múdri, že ma vždy posuniete tam, kam treba, aby som sa ďalej vyvíjal.
To vy ste mi napríklad pomohli, aby som prestal fajčiť. A aby som si mohol overiť, ako sa mi vylepšil čuch a ako mi vyzdraveli čuchové bunky, nezamorené cigaretovým dymom, vždy zariadite, aby do autobusu nastúpil niekto s čistým rýdzim a najmä mužným pachom. Tie moje čuchové bunky sú navyše skultivované mnohoročným skúmaním aróm vínných mokov, takže mi neunikne ani jedna jediná molekula aróm telesných exkrementov, cigaretového dymu a ranného osviežujúceho alkoholického nápoja, ktorým si upravil psychomotorické tempo vedľa stojaci cestujúci.
Aké je príjemné učiť sa od starších cestujúcich. Sú to ľudia plní životnej múdrosti a skúseností. Vždy vedia, ako sa postaviť tak, aby ma donútili zamyslieť sa nad svojim socialnym intelektom. Opýtať sa seba samého, či nezavadziam tomu ujovi, alebo tete visiac na tyčiach pri strope. Alebo nedajbože nebude chcieť náhodou práve moje miesto, ak náhodou sedím a ja nezareagujem dostatocne rýchlo a ústretovo?
Aké je skvelé stáť na schodoch a tlačiť sa s ostatnými v inak prázdnom autobuse. Vďaka Bohu za niekoho nad vecou, ktorého nám poslala Prozreleľnosť a ktorý ostal stáť pri dverách. Nemôže sa posunúť ďalej, lebo by sa musel držať vodorovnej tyče, ktorá je vysoko. A okrem toho čomu by sme sa my ostatní naučili, keby sme museli nudne stát vo voľnom priestore v strede autobusu.
A tá fantastická výchova k slušnosti a poriadkumilovnosti. Keď som pred časom pri vystupovaní zakopol o najvyšší schodík, aký som bol dlhý, takú šípku som hodil až na cestu. Ani sa mi nič nestalo, až na roztrhnuté nohavice a menšiu tržnú ranu na kolene (Aleluja!). Na chodníku stála pani a hned vedela, co má robiť. Opýtala sa na lístok, ktorý mi pri páde vypadol z ruky, či je to môj lístok. A ja nevychovaný blbec som odpovedal, že je môj, ale už ho nebudem potrebovať, lebo je už cvaknutý. Na čo ma pani prísme pokarhala, aký som len neporiadny, keď ten lístok nezdvihnem, či to má takto ostať. Ó veru nie, milá pani, nemá. Ako som len mohol zabudnuť na základnú slušnosť, veď ruky som zlomené nemal...
Zážitkov je neúrekom. A všetky ma učia trpezlivosti, zmierlivosti a pokore. Najmä v kontakte s mladými ľuďmi. Mladý človek je naša budúcnosť. To vedeli už naši otcovia a dedovia. Treba im ponechať priestor na hry a zábavu. Potrebujú niekde vybiť tú svoju nesmiernu energiu. Čo na tom, že na zariadení dopravného prostriedku. Keď chceme z našich mladých niečo mať, hold musíme do nich aj niečo investovať. Inak to proste nejde.
Ó bytosti nadpozemské, ó anjeli a dévovia, vďaka vám. Ste pri mne aj v tejto chvíli, cítim to. To vy ste zariadili, aby ma pani psychiatrička pustila na priepustku. Neváham ani na okamih a nastupujem do najbližšieho prostriedku hromadnej dopravy. Veď je tak jedno, kam práve ide...
tenjeho
