Najradšej som písaval listy. Bývali veľmi dlhé. Listy pre kamarátku Bac* nezriedka prekračovali desať strán. Písal som o všetkom čo sa dialo počas dňa a listy boli tématicky rozdelené. O jedle. O obliekaní. O spaní. Boli to také vtipné pohľady plné čierneho a morbídneho humoru, ktoré ju mučili záchvatmi smiechu. Bac* mi vždy odpisovala podobne dlhé listy o každodennom živote zamestnanej mladej ženy a manželky. Podobne vtipné a dokonca aj s kresbami jej prvej minikancelárie a hnusného kolegu, ktorý sa po nej vozil.
Písanie aj čítanie listov mi dávalo pocit, že som aspoň chvíľu doma s tými, ktorých som mal najradšej. Nikdy som nebol dobrý v korešpondencii. Nedokopal som sa ani k napísaniu pohľadnice z dovolenky a obvykle som ju hodil do schránky pri návrate. Ale listy z vojny, to bolo iné. Každý deň som napísal minimálne jeden. Sedel som pri stole a hlavu som mal plnú adresátov, ktorým boli listy určené.
Vtedy, v tú chvíľu som nebol na vojne, bol som len človek, ktorému niekto chýbal a tak pre neho spisoval svoje zážitky. Medzi adresátmi boli najmä kamarátky, mama a brat. Niekto dôležitý dlho chýbal. Ale našiel sa a od toho dňa som písal už najmenej dva listy denne. Bolo veľmi prijemné vedieť, že niekto tie moje dlhokánske listy rád číta a rovnako dlhokánsky na ne odpovedá. Nie je nič krajšie ako dostať dlhokánsky list od osoby ktorú milujete a s ktorou nemôžete byť. Listy od mileniek a manželiek každému spolubojovníkovi tak zvláštne rozostrili pohľad. Teda je jasné, že aj mne.
Medzi najvtipnejšie správy na ktoré moja milá Bac* rada spomínala boli správy o jedle. Pamätám si len veľmi málo, ale pamätám si niečo, čo som nazval
Párkový deň.
A toto je jeho veľmi voľná parafráza.
Párkový deň je z hľadiska správnej výživy jeden z najhodnotnejších dní. Ak je pravdou, že občasná hladovka zlepšuje zdravotný stav, je párkový deň požehnaním pre zdravie každého vojaka Československej socialistickej republiky a tým aj pre jej bezpečnosť a bezpečnosť celej Varšavskej zmluvy.
Na raňajky sa na vašom tanieri skvejú dva párečky, horčica a chlieb koľko unesiete. Ak by som chcel použiť klasika tak "sňedl jsem párek nevalné chuti". No "sňedl jak sňedl". Ten párek bol totiž nie len "nevalné chuti" ale aj "nevalné vúňe". Vynechajúc klasika smrdeli tie párky jak sto rokov nedezinfikovaná latrína a nezjedli ich ani najväčší tvrďasi, ktorí si zadok utierali šmirgľom a holili sa sekerou. Nejedol by ho ani hrdinný sovietsky vojak, čo sa hádže s odisteným granátom pod kolesá nepriateľského tanku. (dnes by som napísal, že by ich nejedol ano Rambo)
Na obed ste sa v ten deň mohli tešiť na cestoviny. Kolienka s paradajkovou omákou. Na prípravu omáčky sa použili párky, ktoré neboli spotrebované na raňajky. Teda všetky čo sme vrátili pokrájané na kolieska, paradajkový pretlak a čierne korenie. Smrad raňajkových párkov sa miešal s lahodnou vôňou paradajok...
Nakoniec na večeru vás už neprekvapilo hašé v ktorom sa kolieska párkov snúbili s vaječnou praženicou a dvojnásobným množstvom čierneho korenia. Ani takto umelecky okorenený pokrm však nestratil nič zo svojej raňajšej vône.
A teraz si predstavte, že dostanete list, ktorý má tak asi pätnásť strán podobného textu. Môj prvý zážitok z vojny bol tuším celkom veselý. Určite pre všetkých, ktorí ho vtedy čítali. A ja som sa pri jeho písaní pobavil aj dnes.
