Čo najtichšie sa zdvihnem z našej veľkej postele a po špičkách odkráčam do obývačky. Nemám ani tušenia, koľko je hodín a ani to nechcem vedieť. Posadím sa na sedačku a niekedy si k tomu slávnostne zapálim aj dve hrubé sviečky. Nohy strčím pod seba a ... načúvam zvukom. Vravím tomu moje nočné meditácie.
Hoci prvý dojem je, že v celom byte, dome a na celej ulici je tma a ticho, nie je to tak. Pri pozornom načúvaní, najprv začujem toho môjho z vedľajšej izby. To je už skoro isté, že sa usmievam. Chrápe ako správny pílič dreva. To asi keby sa ochladilo, tak nech nezamrzneme. No veď mi má čo vátiť, v tejto športovej disciplíne som určite olympionik a on to vydržal.
Zrazu sa mi vybaví spomienka z našej prvej spoločnej dovolenky. V Brne. Boli sme na návšteve u jeho kamarátov z čias, keď v Brne žil. Mali spoločný byt a všetko to, čo sme my mali ešte len pred sebou. Najviac ma fascinoval jeden obraz. V kúpelni na dverách im viseli dva pánske kúpacie plášte. Neviem prečo, ale práve tento obraz som si zapamätal navždy. Ako symbol domova. Nič výstavné či okázalé. V podstate vec, ktorá sa návštevám neukazuje. Povedal som si, raz to takto budeme mať aj my, raz určite.
Myšlienky nechám odplynúť a znova sa započúvam do ticha noci.
Aha počítač. Je naštartovaný. Asi sťahujeme nejaký film, alebo pre braxa muziku. Tak veľmi mu držím palce, nech sa mu darí na novom mieste. Dobré zamestnanie je polovicou životného úspechu a sebavedomia. Ale zasa, počítačová firma, veď uznajte. Ako poznám programátorov jeho šéf bude možno väčší bordelár ako on.
- Blum!
To je RSSka. Niekto z mojich obľúbených niečo napísal, hm takto uprostred noci. Žeby Gabča zasa namiesto spánku naháňala múzy? Alebo Boris na nočnej. A znova
- Cink!
Tak toto nebola RSSka to bolo ICQ. Zasa som ho pred spaním nevypol. A vôbec veď je to len pár rokov a keby mi niekto napísal že RSS alebo ICQ tak sa budem len priblblo tváriť. No ale k tej ICQ správe nejdem, veď je noc, tak hádam nič dôležité a vydržia do rána.
Z ulice sa ozve spev neskorých opilcov. Že sa im chce. Vonku prší a je neútulno. Nikdy som nerozumel, prečo nesedia radšej doma. Ja sedím doma rád. Možno je to vekom a možno tým, že už naozaj sedím doma, u nás. Je to mozno divné, ale aj keď sa niekedy cez deň necítim dobre, tak stačí prísť domov. Zhodím kabát, tašky do kuchyne a len tak na chvíľu sa posadím. Aspoň na päť minút a hneď je mi lepšie. Potom už zavesím kabát na miesto, vyložím nákup, usteliem postele...
Z diaľky začujem zvuk vlaku. Ta-tam ta-tam... Cesty. Tak dávno sme niekde neboli. No dávno, dva roky. Ale mohli by sme sa vybrat aspon na nejaky výlet. Len tak bez veľkých plánov. Ktoviekam.
Tak toto občas v noci vyvádzam. Ja viem, že skutočná meditácia je bezmyšlienkový stav. Viem, že by som v nej mal byť oveľa vznešenejší a napríklad sa nehýbať. Viem, že by som nemal myšlienkam dovoliť behať do minulosti či do budúcnosti. Mal by som sa ich zbaviť. Ale ako povedal môj najobľúbenejší učiteľ
- Já se svých myšlenek zbavit nechci. Já je mám rád.
Tak stačilo. Ešte si dám pohár čistej vody a celkom potichu sa odplížim späť do spálne. Ľahnem si a o chvíľu už chrápeme dvaja.
