Vchádzam do kupé a ako vždy pozdravím. Odpoveď neprichádza.
„Zas jeden bezkrký,“ hovorím si s miernym podráždením. „TenIQ test by teda dopadol.“ Predstava testovania bezkrkého indivídua schovanéhoza slnečnými okuliarmi ma pobavila. Predtým než si sadnem, hodím prázdnu tašku horena nosič batožiny.
Cesta prebehla v pokoji. Vstávam skôr a ponáhľam sa z kupé,aby som nemusel s indivíduom tráviť ani sekundu navyše. Dobré vychovaniezvíťazilo. Opäť zdravím, samozrejme s ironickým podtónom, ako to len ja viem a samozrejme opäť bez odpovede.
Ponáhľam sa na autobusovú zastávku. Len tam si spomeniem nasvoju starú prázdnu cestovnú tašku. Ostala v kupé. Ani som sa vlastnenerozčúlil.
„To máš za svoju pýchu a zlomyseľné zmýšľanie,“ pomyslel som si. Ale predsa lensom si povedal: „Skúsim tú svoju tašku ešte zachrániť. Čiste z nostalgickýchdôvodov.“
Bežím späť na nástupište a skutočne, len tak tak stíham uchmatnúť si svojutašku z takmer odchádzajúceho vlaku.
„Fuj. Ale som sa prebehol,“ pomyslel som si. Potom si lepšieprezriem tú svoju tašku.
Bola otvorená, všetky zipsy poroztvárané, futro vyvrátené.Ani sám neviem, prečo sa ma zmocnil taký hnus. Veď som s tým moholrátať, žepán bezkrký sa bude snažiť. Na to, aby mi nepripomenul zabudnutú tašku,ale radšej ju prešacoval a zdrhol, nepotrebuje nijaký zvláštny intelekt.Skôr naopak. Ale napriek týmto úvahám ma pocit hnusu neopustil celýdeň. Taká neskutočná úbohosť.
Prešlo niekoľko dní. S Medveďom sme sa akomnohokrát predtým cestou z práce stretli a teraz sa spoločne s nákupom vraciamedomov. Mám plné ruky, preto odomyká Medveď.
„Neuveriteľné, dvere na našom poschodí sú fakt zamknuté,“podotknem ironicky. Moja irónia je adresované mladým chalanom bývajúcim vprenajatom byte oproti, ktorí akoby sa nechceli naučiť, že dvere na chodbutreba zamykať.
Prichádzame konečne domov. Uložíme nákup, prezlečieme sa aideme robiť večeru. V tom sa ozve nesmelé zaklopanie. Ani som si nie istý, čisa mi to nemarí. Za chvíľu znovu. Otvorím. Vo dverách stoja traja mladí podnájomníci.Ledva som si stihol všimnúť, že je jeden krajší, ako druhý, keď mi jeden z nichpodáva zväzok kľúčov, ktorý Medveď nechal zastrčený vo vonkajších dverách.
„Nie sú to vaše?“
„Ježiš a Mária. Sú to naše. Ďakujem veľmi pekne.“
Ledva dopoviem a tri chlapčenské hlavy miznú v tmavejchodbe.
„Chlapci zlatí,“ pomyslel som si. „Veď ste Medveďovi temerholý život zachránili.“
Nuž, ak teda nie holý život, tak ho ušetrili veľmi veľkýchnepríjemností. Na tom zväzku mal okrem všetkých domácich kľúčov aj univerzálnyfiremný kľúč. Jeho výmena a prekódovanie všetkých zámkov vo firme, by ho stálapár desaťtisíc. O nervoch, ktoré by boli s tým spojené, ani nehovoriac...
Dávna spomienka:
Psychiatrická liečebňa . Sedím medzi ostatnýmipacientami vo fajčiarni. Cigaretu držím oboma rukami. Tak sa mi trasú, že ju skoronedokážem vložiť do úst. Aj nohy sa mi pohybujú vo zvláštnommonotónnom rytme. Nie a nie to zastaviť.
Je mi nesmierne zle. Trasiem sa z pocitu šialenéhovnútorného napätia, trasiem sa zimou, trasiem sa od strachu.
Jeden z pacientov sa mi prihovorí: „Čo ti je? Čo berieš?.Neboj sa, to prejde.“ Mohol mať tak tridsať rokov. Mocne vyzerajúci chlap s uhrovitou aveľmi zúboženou tvárou. So skúmavým, trochu zastretým pohľadom.
A začína rozprávať. Vôbec si nepamätám o čom. Len melie amelie stále dokola.
„Prosím. Nech preboha prestane.“ Neprestával.
Trasúcou sa rukou zahadzujem cigaretu a vstávam na odchod.Nohy neposlúchajú. Hlava sa zatočí a ... preberám sa ležiac na lavici vofajčiarni. Nejaká ruka mi podopiera hlavu. Druhá ruka mi dáva napiť vody sozaváraninového pohára. To boli jeho ruky. Veľké ako lopaty. Jeho drsné,ale opatrné, pozorné a veľmi láskavé ruky. Keď som sa napil, pomohol mi posadiť saa držal ma za ruku, kým som sa trochu nespamätal. Teraz mlčal.
Odvtedy som ho vždy vypočul. Jeho aktmilosrdenstva miostane v pamäti navždy. Chlapec pochádzal z Hodruše a bol v liečebnizavretýdlhých osem rokov. Veril som mu. Nebol tam ničím mimoriadnym. Ústavysociálnej starostlivosti nestíhali a tak tam boli niektorí pacientidvadsať i viac rokov. Jeho rodina už dávno zabudla, že tam niekde vponurej budoveje ich syn, či súrodenec. Chceli zabudnúť. Nikdy sa nedozviem prečo.
Keď som z liečebne odchádzal, povedal mi: „Choď za mojoumatkou. Choď a povedz jej, že som stále tu. Povedz jej, aby prišla.“
Prisľúbil som. Podvedome som však vedel, že sklamem. Bolo mijasné, že nebudem mať síl pátrať po jeho rodine i keď Hodruša je skutočne maládedinka. Mal som pred sebou ešte dlhú cestu terapií a bolesti. A na jej koncisom si už nepamätal ani jeho meno.
Dobro a zlo. Na jednej strane smútok, bolesť a trápenie.Špinavosť a nečestnosť. Primitivizmus najhrubšieho zrna. Chrapúnstvo. Často kráttam, kde ich nečakáme. Na druhej strane šľachetnosť, láskavosť a citováštedrosť aj tam, kde by sme ju nikdy nečakali.
Dobro a zlo. Čím je pocit bolesti, sklamania a smútku silnejší, týmintenzívnejšie prežívame krátke momenty radosti a blaženosti.
Dobro a zlo. Jedno bez druhého nejestvuje. Ochutnať blenzla, znamená lepšie vychutnať sladkosť dobra. Zakúsiť bolesť zo straty, znamenáobjaviť skutočnú radosť z nachádzania nového.
Dobro a zlo. Nemôžeme ich od seba oddeliť. Obe sú našousúčasťou. Zlom meriame dobro a dobrom meriame zlo. Nezabúdajme na to.
tenjeho
P.S.: Vďaka za napomenutie, qvix.:)
