Horný a dolný koniec vo večnej opozícii.
- Hentí? Tí sú z horného konca. Je to zberba.
- Jáj, idete na dolný koniec? Medzi tie panščatá? Však tam ani ľudského slova nepočujete.
Možno je to len vtip. Možno len obyčaj zakorenená za stovky rokov. Ale možno je to oveľa viac. Niečo čo vás začne svrbieť pod kožou a vytrvalo sa pripomína, aby vám nedalo spať. Neexistuje nič horšie, ako možnosť, že sa ocitnete na nesprávnom konci.
Je ráno. Budím sa a vychádzam z prázdneho domu na záhradu. Horný sused sedí pred domom. Drevená stolička a veľký drevený stôl. Na stole pálenka, pohár.
- Tató. - dožaduje sa malý možno šesť ročný syn pozornosti.
- Neotravuj. Povedal som nie.
- Tatóóó no ták.
- Ale hybaj sopliak! Bež za materou a neotravuj! Sám mám málo.
- Ale tatóóó. Šak ale... - Malý mraučí ako mača. Otca otravuje. Ten naleje do decáka pálenku a podá ju synovi. - No na. - Malý hrkne decák do seba na jeden hlt. Ani ho poriadne nezatrasie. - A hybaj za materou.
Chvíľu je ticho. Ja stojím s hubou dokorán, ako prebehnutý traktorom. Netuším, čo asi spraviť. Úplne vážne ma napadlo, že ako by reagovali diskutéri z blogu a príde mi to smiešne. Si postihnutý, hovorím si. Zavriem ústa a... Neuverím vlastným ušiam.
- Tató.
Utečiem. Ako malé decko. V hlave mám šesťročného alkoholika čo potrebuje rannú dávku. Nesprávny koniec.
Domy sú tu väčšie, vlastne sú obrovské. Prerátavam ich na ceny bratislavských nehnuteľností. Úžasné. Všetky sú prácou rúk ich obyvateľov. Ľudia si ich postavili sami. Šikovné ruky. Pomaly sa budí aj tento koniec. Otvárajú sa bránky na ulicu, vychádzajú psy. Venčia sa samé. Pár z nich má náhubky. Úžas. Plemenné obrovské psy. Z niektorých domov vychádzajú aj dva tri. Kopa z nich sú pitbulli.
- Hej, sused, tak jako? Dneska ste toho svojho už vycvičili? Alebo ho Azor zase trochu počechrá?
Sused sa tvári, že nepočul. Ani reči ani hlasný smiech. Prichádzajúci autobus je vyslobodením. Nesprávny koniec.
Ten večer sa dostanem na návštevu do jedného z domov. Hrou osudu sa dostanem snáď do jedinej rodiny, v ktorej Vás neponúknu alkoholom. To sú čudní ľudia pre oba konce. Rozhovor je dlhý a nepríjemný. Rozprávame o deťoch, ktoré si každý týždeň po diskotéke rodičia chodia zbierať do jarkov pri ceste. O psích zápasoch v priamom prenose. O veciach, ktoré sa ťažko reprodukujú.
Je jedno kde to bolo a ako sa to tam volalo. Kadiaľ sa tam ide. Koľko to má obyvateľov. To všetko nie je podstatné. Podstatné je, že keď som odtiaľ odchádzal, musel som sám seba presvedčiť, že to nie je skutočná a všadeprítomná realita, že toto miesto je výnimkou. Nejakým zvláštnym spôsobom vybočuje z priemeru tejto krajiny a nie je jej obrazom. Verím tomu. Radšej áno...
