Dnes som videl jednu skvelú vec a v mysli sa mi rozbehli spomienky. Veľmi staré spomienky na nefalšovanú radosť a hrdosť z toho, že som niečo naozajstné dokázal. Nie. Žiadny obchod za pár miliónov. Niečo oveľa lepšie. Zrazu sa mi to vybavilo pred očami. Také skutočné akoby to bolo len včera. Spomenul som si na všetky podrobnosti. Každá maličkosť aj tie bielo hnedé topánky. Celkom nové topánky, čo som mal na nohách. Ale od začiatku.
Mám päť rokov a sme na návšteve u babičky. Je večer, pomaly sa chystáme domov. Celkom sám si oblečiem 'chlpacinkový' kabát. Sadnem si na zem a obujem si tie nové bielo hnedé topánky.
- Mamíííí. Už som obutý. Mamíííí. Šnúrky.
- No ale veď už by si sa aj mohol naučiť zašnurovať si topánky sám. Veď už si veľký.
Úplne sa mi vybavil ten zvláštny pocit. Zaviazať sám. Môžem si to spraviť sám. Môžem sám! To bol objav! Chytím tie šnúrky do ruky a. A nič.
- Mamííí. Ale ja neviem ako.
- Musíš sa to naučiť. Všetko sa najprv musíš naučiť. Tak pozri. Spravíš si takéto uško. A potom túto šnúrku takto omotáš. No a potom tuto okolo prsta a vznikne ti taká dierka a do nej to takto prestrčíš a potom už iba potiahneš a máš to zaviazané. Tak druhú skús sám.
Sedel som na zemi v babičkinej predsieni. Mamiii kľačala vedľa mňa a učila ma práve tú najdôležitejšiu vec na svete. Zaviazať si šnúrky na topánke.
- Tak. Dobre a teraz tadeto. Áno, vidíš a teraz omotať. Správne. No a teraz si to tu prestrč. Áno. No a zatiahni.
Zatiahol som a ... bola tam. Naozaj tam bola. Skutočná mašlička na mojej šnúrke na bielo hnedých nových topánkach. Moja prvá mašlička.
Cítil som sa zrazu tak dôležito a dospelo. Práve dnes sa mi ten pocit vybavil. Tá radosť. Tá hrdosť. Tá dôležitá mašlička na šnúrke od bielo hnedých topánok. Môže byť vôbec niečo lepšie? Môže byť vôbec šikovnejší chlapec? Bol to skvelý pocit.
- Mami ja som si to zaviazal. Vidíš. Sám som si to zaviazal.
- No správne. Zaviazal si si to, lebo si šikovný. Naučil si sa to a budeš to už vedieť. Odteraz si budeš šnúrky zaväzovať sám.
- Aj ty si sa to naučila sama? Tiež si bola malá? A teba to kto naučil?
- Mňa to naučil starký.
- Mamííí a ešte poviem babičke, že som si sám zaviazal šnúrky a pôjdeme domov. Babííí. Pozri sa ja som si zaviazal sám šnúrky. Na tejto topánke.
A to je vlastne všetko. Je čas pracovať. A je čas zbierať plody svojej práce. A je čas užívať si radosť a hrdosť z toho, čo sme zozbierali. Keď som mal päť rokov, tak som to vedel. Dokázal som sa tešiť z toho, že som dokončil nejakú skvelú vec. Nejakú ďalšiu mašličku.
A tak som dnes v práci, po hektickom dni zozbieral výsledky od svojich ľudí a spomenul som si na tú mašličku. A tak celkom bezprostredne so mňa vyšlo:
- Spravili ste to správne, lebo ste naozaj šikovní.
Neviem čo cítili, ale ja som mal rovnako skvelý pocit, ako pri tej zaviazanej mašličke. A niekde v hlave mi docvaklo. Vidíš to? Veď vlastne celkom takto sa cítila vtedy 'mamííí'. Som ja to šikovná osoba, ako pekne som toho svojho synátora naučila viazať tú mašličku.
Tak teda: - Na mašličku!
