Alojz Bogric
25. rok vojny – 3. časť
Pokračovanie predchádzajúcej časti po víťaznej bitke kde bude v Aténach súdny proces s víťaznými veliteľmi aténskeho loďstva a ich poprava.
Pokračovanie predchádzajúcej časti po víťaznej bitke kde bude v Aténach súdny proces s víťaznými veliteľmi aténskeho loďstva a ich poprava.
je ďalšia časť vojenskej epopeje, ktorú zaznamenal Tukydides a do zvitkov zapísal Xenofon a knižne bola vydaná v diele Grécke dejiny od Júliusa Špaňára.
na Lesbe, je ďalšia časť tejto epopeje, ktorú nám Vďaka Tukydidovi a Xenofonovi sprostredkoval prekladateľ Július Špaňár.
zosadeného Alkibiada vystrieda vo velení Konon, je ďalšia časť peloponézskej epopeje, ako ju zaznamenal Tukydides, a do zvitkov zapísal Xenofon a ktorá bola vydaná v preklade od Júliusa Špaňára pod názvom Grécke dejiny.
a jeho neskoršia výprava na ostrovy Andros a Samos, je ďalšia časť epopeje o peloponézskej vojne. Opíšem vám príchod Alkibiada do Atén a jeho prvé činy ako veliteľa aténskeho vojska a loďstva.
Kýros mladší perzským správcom v Malej Ázii, Alkibiadov návrat do Atén, je ďalšie pokračovanie knihy Grécke dejiny od Xenofona, syna Gryllovho, ktorý ju spísal na základe podkladu Tukydida, syna Olorovho.
Pokračujem druhou časťou v opise Alkibiadovej výpravy do Helespontu, ako ich zaznamenal Tukydides, syn Olorov a knižne zachytil Xenofon, syn Gryllov vo svojej knihe Grécke dejiny, potom ako odišli vyslanci zainteresovaných štátov,
a dohoda s Farnabazom je ďalšia kapitola poznatkov dejín vojny medzi Aténčanmi a ich spojencami a Lacedemončanmi a ich spojencami, ktoré pozbieral Tukydides, syn Olorov a knižne vydal Xenofón vo svojej knihe Grécke dejiny a ktoré nám do slovenčiny preložil Július Špaňár. V Perzii sa pomaly ale isto schyľuje k veľkej dráme, na konci ktorej bude boj o uvoľnený trón medzi Kyrom (mladším) a jeho bratom Arsikasom, ktorý dostane meno Artaxerxes II a kde dôležitú úlohu zohraje práve Xenofón. Aj o tomto Xenofón napíše knihu.
Tak ako som vám v predchádzajúcej časti peloponézskej epopeje, ktorú prekladateľ Július Špaňár preložil z gréckeho originálu podľa vydania C. Hude, Xenophontis Historia Graeca, Stuttgard 1960 a nazval ju Gréckymi dejinami, sľúbil, v dnešnej časti vám opíšem, z poznámok prekladateľa a z mojich poznatkov, niečo o Xenofónovi. Mnoho údajov o ňom bude z dôvodu chýbajúcich priamych dôkazov iba pravdepodobnými.
A o tom, ako po spojení Alkibiada s Trasyllom Aténčania porazili Farnabaza. Pokračujem v rozprávaní o (takmer) tridsať ročnej vojne medzi Aténami a Spartou, ktoré pozbieral Tukydides, syn Olorov a publikoval Xenofón, syn Gryllov v preklade J. Špaňára, ktorý to nazval Grécke dejiny, avšak predtým sa chcem čitateľom ospravedlniť za určité nepresnosti v predchádzajúcom článku, ktoré boli spôsobené mojou nepozornosťou. Hamilkár sem, Hamilkár tam a tak vznikol ten lapsus. Keď u „Púnov" boli mená Hannibal a Hamilkár také bežné (a možnože bežnejšie) ako u nás Juraj a Ján. No nič už teraz opravovať nebudem a aspoň vás tým donútim trochu viac zalistovať si v historických zdrojoch a pozrieť sa na to, akých Hamilkárov som mal na mysli.
a Agis v Dekeleie. V predchádzajúcej kapitole som ukončil rozprávanie Xenofona, syna Gryllovho, tam, kde Aténčania po víťaznej námornej bitke pri Kyziku ( v ktorej na brehu našiel smrť aj lacedemonský veliteľ Mindaros) obsadili Helespont, aby čo najviac mohli škodiť nepriateľovi. No predtým ako budem pokračovať v tomto prerozprávaní tohto nádherného diela z dielne prekladateľa Júliusa Špaňára, ktorý toto dielo nazval Gréckymi dejinami, tak cítim povinnosť vám ešte niečo v náväznosti na budúce udalosti priblížiť.
Ktorá má ináč názov- Námorná bitka pri Abyde, Alkibiadovo víťazstvo pri Kyziku a smrť Sparťana Mindara. Po čase som sa pustil do pokračovania Dejín peloponézskej vojny, no už z diela Xenofona, syna Gryllovho.
Keď som začal 29. júna 2009 písať svoj prvý článok tejto témy vôbec som nemal potuchy, ako sa to vyvinie. Aj som sa snažil v prvých kapitolách držať svojej koncepcie a urobiť „výcuc" Tukydidovho diela, ale rýchlo som pochopil, že pre objektívnosť podania a dodržania určitej kontinuity je to pre mňa nemožné a tak som prešiel na systém, aký je v tejto knihe od prekladateľa P. Kuklicu. Samozrejme bližšie štúdium tohto diela odhalilo určité nepresnosti a nedostatky, ktoré som sa snažil odstrániť. Nechcem tu zhadzovať prácu prekladateľa a jeho cenzora, no viem, že nemali toľko času ako ja podrobne preštudovať to, čo nám iní z Tukydidovho diela zanechali.
Všetko, čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Kniha Tukydida, syna Olorovho, touto kapitolou končí, no vojna, ktorá vstúpila do tretej fázy, ešte svoj koniec nemá. Predchádzajúca kapitola Tukydidovej knihy, ktorú prekladateľ P. Kuklica nazval Dejiny peloponézskej vojny, sa skončila tým, že obidve loďstvá (po taktických manévroch a cvičeniach) sa pripravovali na nastávajúcu námornú bitku. V tej bitke sa plne prejavia skúsenosti vo vedení námornej bitky, ktorá do určitého momentu bude skôr v neprospech konečných víťazov. Tento určitý moment sa nazýva nedisciplinovanosť a chamtivosť.
Zákulisné boje a intrigy neboli na dennom poriadku len u Grékov, ale aj u Peržanov. Zatiaľ čo Tissafernes dal na rady Alkibiada a nebol poctivý ani voči Aténčanom a ani Peloponézanom, Farnabazos, ďalší perzský satrapa, mal inú politiku. Tá jeho politika mu neskôr prinesie veľký úžitok a dalo by sa napísať, že aj mu zachráni život. Na rozdiel od Tissaferna. V dnešnej časti Tukydidovho diela, ktoré prekladateľ P. Kuklica (v súlade s inými) nazval Dejiny peloponézskej vojny, vám priblížim taktické manévre a prípravu k námornej bitke u oboch protivníkov. Nasledujúca námorná bitka bude poslednou, ktorú zapísal Tukydides do svojej knihy, hoci podklady a zozbierané poznámky mal až do porážky Atén a nastolenia vlády 30. V dnešnej časti opisu sa stretneme s osobami, ktoré budú mať podstatný vplyv na ďalšie dianie a nielen peloponézskej vojny.
V predchádzajúcej časti knihy Tukydida, syna Olorovho, ktoré prekladateľ P. Kuklica nazval dejinami peloponézskej vojny, som vám opísal, ako a prečo začal vznikať odpor voči rade 400 a ako sa k tomu členovia rady 400 postavili. Nepacifikovali odporcov silou, ale snažili sa ich presvedčiť a dohodnúť sa s nimi. Nakoniec pristúpili na to, aby sa zvolalo zhromaždenie a to odstránilo spory. No k tomu, aby rada 400 odovzdala moc, bude musieť aténske loďstvo zažiť porážku, akú ešte pri svojich brehoch nezažilo. A týmto sa skončia snahy o nastolenie mieru medzi Peloponézanmi a Aténčanmi a nastane posledné obdobie tejto vojny , ktoré dostalo názov - dekelejská vojna.
Tak ako vznikal odpor proti Konventu a následne proti Výboru pre verejné blaho počas francúzskej revolúcie, tak vznikal aj odpor voči rade 400. Ako viete, tak ten odpor sa začal na Same, kde sa do toho veľmi zaangažoval Alkibiades a postupne to prechádzalo až do Atén. Voči rade 400 bolo aj to, že predstavitelia tejto rady nekonali pre prospech všetkých, ale iba pre svoj osoh. Tak ako určití predstavitelia francúzskej revolúcie marili úsilie Robespierra, tak aj v tejto vojne určití predstavitelia oligarchie marili úsilie Teramena a Frynicha, či Antifona. A ten odpor vyvrcholil nasledujúcou porážkou Aténčanov, keď veľmi podcenili protivníka. V dnešnej časti Tukydidovho diela, ktoré P. Kuklica preložil ako Dejiny peloponézskej vojny sa dozvieme, čo spôsobilo, že sa občania Atén a aj Pirea postavili proti rade 400.
Alkibiades robil politiku, akú robil. Zradca, ktorý zradil záujmy svojho mesta sa pridal na stranu odvekých nepriateľov Grékov a teraz sa snaží, kvôli rehabilitácii, dokončiť zradu aj voči tým, ktorí mu poskytli útočisko a ktorí ho pomerne priateľsky prijali. V dejinách (aj našich) poznáme veľa zradcov, no takých „koturnov" nebolo veľa. Jeho horlivosť bude stáť satrapu hlavu. A najviac ma zaráža to, že on ako oligarcha sa dal na stranu demokratov a viedol odpor proti oligarchickej rade 400. Žeby si spočítal, že medzi oligarchami prvý nebude (kvôli odporu významných ľudí oligarchickej vlády) a medzi demokratmi môže byť prvý? Túžba po moci je asi nad všetku morálku. Jasne, veď čo je nemorálne, nemusí byť ešte protizákonné.
V predchádzajúcej časti som vám naznačil, že dnešná časť pokračovania Tukydidovej knihy, ktorú prekladateľ P. Kuklica nazval Dejiny peloponézskej vojny, bude o Alkibiadových aktivitách. Či jeho snahy budú nezištné, ťažko napísať, lebo v jeho prípade, akákoľvek činnosť je vykonávaná tak, aby mal z toho osobný prospech. Ale ani členovia rady 400 sa nebudú chcieť vzdať a budú sa snažiť ovplyvniť vojakov na Same vo svoj prospech. A keď ani Tissafernes neostane bokom, tak dnešný článok bude pomerne živý, plný presviedčania a (samozrejme) intríg.
Takže Alkibiades sa vrátil zo Samu k Tissafernovi a hneď rozohráva spravodajské hry. To, čo Tukydides napísal na koniec svojej (predchádzajúcej) kapitoly, hovorí samo za seba. No idylické to nebolo ani na druhej strane a v dnešnej časti prekladu Tukydidovej knihy od P. Kuklicu, ktorý ju nazval Dejiny peloponézskej vojny, vám priblížim to, čo tak veľmi roztrpčilo Peloponézanov, že sa vzbúrili proti Astyochovi a zle jednali s Lichasom. Alkibiadova taktika slávila úspech (?) . V dnešnej časti sa na chvíľu stretneme aj so starým známym Hermokratom, Syrakúzanom, ktorý bol pôvodcom debaklu Aténčanov na Sicílii. Ako vždy, aj tento článok je čiastočne opravený.