Robím to, čo milujem...po dlhých rokoch v médiách som sa vrhol na knihy a vo vydavateľstve Ikar mám všetky možnosti a príležitosti, ako si ich vychutnať naplno. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Keď som pred pár rokmi cestoval po Kambodži, z pôvodne mierne obávanej cesty sa stal jeden z najkrajších zážitkov. „Je to jedna z najzamínovanejších krajín na svete,“ odhovárali ma známi a pridávali rôzne katastrofické scenáre. Môj otec mi odmalička vravel „pôjdeš do Kambodže lekvár kosiť“. Nikdy som nechápal, čo to znamená a tak som mal konečne šancu zistiť to:-) Bola to úžasná cesta a teraz som si ju pripomenul jedným zvláštnym spôsobom.
Je úžasné, ako dokážu maličkosti zmeniť náš život a ovplyvniť budúcnosť. Obyčajné veci, ktorým v danej chvíli neprikladáme dôležitosť. A neplatí to len vo vede, pri objavoch, ale aj vo svete literatúry. Tak napríklad slávna Agatha Christie, kráľovná anglickej detektívky – keby nebolo jej sestry Madge, nikdy by sme nespoznali Hercula Poirota, či slečnu Marplovú. Viete prečo?
Dnes večer krátko pred siedmou má nájdete pred telkou. Nezvyknem pozerať, takmer všetok voľný čas venujem čítaniu a knihám. No dnešný večerníček si nenechám ujsť. A už sa teším, ako budú pri mne sedieť moje dve dcéry a dobre sa nasmejeme.
Nemyslím prenesene, metaforicky, ale doslovne. Pozrite sa na tvár na obrázku, na obálke knihy – čo keby ožila a vystrašene na vás prehovorila? A naozaj spôsobila zimomriavky? Fičúrku, ktorá poteší všetkých fanúšikov rozšírenej reality, prvý raz použilo slovenské vydavateľstvo na novinke Oživovateľ.
"Ak existuje vo svete literatúry spravodlivosť, raz bude Harry Hole rovnako populárny a obľúbený ako Harry Potter.“ Túto poklonu hlavnému inšpektorovi románov Jo Nesba zložila spravodajská televízia CNN. A svetoznámy autor bestsellerov Michael Connelly asi hovoril za milióny čitateľov po celom svete, keď vyhlásil: „Jo Nesbo je môj nový obľúbený autor trilerov a Harry Hole môj nový hrdina.“ Vyše 20 miliónov predaných kníh. Na Slovensku v súčasnosti najpopulárnejší zahraničný autor detektívok, vyše 100.000 predaných kníh, ktorým dominuje inšpektor Harry Hole. Už takmer legenda. Kto to teda je?
Internet priam praská od výrokov a informácií, ktorými sa ľudia navzájom zahŕňajú. Najobľúbenejší seriál, kniha či jedlo, náboženské a politické vyjadrenia, vianočné darčeky, recept na večeru, čo ktosi navaril. A prečo? Lebo väčšina z nás vo svojej podstate túži iba po uznaní. Sme čoraz závislejší od toho, aby nám iní potvrdili, akí sme šikovní, pekní a múdri. Ako skvelo žijeme s partnerom, aké máme úžasné deti, akí sme šťastní na rozdiel od iných. Od tých, ktorí nemajú zmysel pre humor, jedia nesprávne jedlá, bývajú na nevhodnom mieste, zle vychovávajú svoje deti alebo majú pomýlené názory.
Dostal som knihu. Chceli mi urobiť radosť, keďže vedia, ako milujem knihy...v prvej chvíli mi zažiarili očká, ale vzápätí som pár sekúnd zarazene pozeral, čo to držím v ruke. Milujem Annu Kareninovú, bez problémov čítam v češtine a tak mi podarovali knihu Anna Karenina v českom preklade. Vraj „z antikvariátu, určite vzácna“. V ruke som však držal útlu knihu, ktorá mala 200 strán...hoci bežne máva táto kniha dva zväzky alebo jeden vyše 1000-stranový. Preboha, zľakol som sa. Kde mám zvyšok?!
Už asi dva roky mám s dcérami úžasný rituál – večerné čítanie. Umyť zuby, zaliezť do postele, zapneme lampičku a čítam im. A tieto sviatky sme si to teda poriadne užili. Zároveň som zistil, ako silno vedia deti žiť knihami, ich postavami a hrdinami a ako to prečítané prenášajú do svojho sveta. Stalo sa to včera pri prechádzke s mojou čerstvo šesťročnou dcérou Maťkou...
Sú knihy, ktoré nás niekedy vrátia na zem. Donútia vás zamyslieť sa nad tým, čo máte a že toho máte dosť, hoci sa neustále sťažujete, ste ufrflaní a občas preklínate život, čo vám to zasa urobil. Milujem takéto knihy, pretože nám dokážu otvoriť oči a aspoň načas nás zbavia nánosov negatívnych sebeckých myšlienok alebo prehnaných nárokov. Takúto knihu som práve dočítal.
Je krátko pred jedenástou. Deti spia, manželka vedľa mňa v posteli tiež spokojne odfukuje. Ja si pri lampičke ešte čítam Kód 1, najnovšieho Banáša, keď sa bytom rozľahne zvonenie. Ktosi je dolu pred činžiakom a zvoní. V tichom byte a v tme to znie ako siréna. Vyskočím z postele, lebo nechcem, aby to zobudilo deti a bežím do chodby.
Jo Nesbo ma vždy prekvapí novými metódami mučenia či zabíjania. Napríklad taký Žuk. Chrobák. Metódu vymysleli Rusi a používali ju na udavačov. Najprv mu ucho priklincovali k podlahe priamo pod strešný trám. Potom šesť veľkých klincov natĺkli do bežnej tehly, priviazali ju na lano, ktoré prehodili cez trám, a udavačovi prikázali, aby sa doň zahryzol. Pointa – a symbolika – spočívala v tom, že kým udavač vydržal držať ústa zatvorené, zostal nažive.
Mala pomerne usporiadaný život, vydatá takmer tridsaťsedem rokov, vychovala dve deti a mala úspešnú kariéru. Človek dokáže oceniť záhradu až v istom veku a je v tom kus pravdy. Ona jej podľahla až ako päťdesiatnička. „Je to priam zázrak, keď po pochmúrnej zime príde optimistická jar a zo zeme začnú vyrážať krehké rastlinky.“No v okamihu sa všetko zmenilo. Nehoda jej syna zmenila celý jej život. Zostal takmer imobilný bez nádeje uzdraviť sa a teraz od nej žiada, aby ho poslala na asistovanú samovraždu do Švajčiarska. Pretože takto žiť už nedokáže. Jej syn. Milované dieťa...
Dnes som dostal ranu do brucha. Poriadnu. Bolí to trochu ešte teraz, keď to píšem. A pritom sa cesta do práce začala pokojne ako zvyčajne. Nastúpil som do druhého vozňa električky úplne dozadu, v ruke som držal knižku, aby som využil tú polhodinku cesty a chcel som sa začítať. Niečo iné však upútalo moju pozornosť a o pár minút mi to parádne vyrazilo dych. Doslovne.
Boje si vyžiadali desiatky mŕtvych...bomby zabili palestínsku rodinu...samovražedný atentátnik sa odpálil v reštaurácii. Podobných správ z palestínsko-izraelského konfliktu je v médiách veľa a ruku na srdce – mnohí si ich už ani nevšimneme a nevidíme za nimi skutočné osudy, reálnych ľudí. Susan Abulhawová dala v knihe Brieždenie v Dženíne tomuto hroznému konfliktu ľudskú tvár. Cez osudy štyroch palestínskych generácií sa na konflikt pozerá z „druhej strany“. Nie zo strany politikov a médií, ale pohľadom skutočných ľudí, ktorí denne zažívajú poníženie a utrpenie.
Napokon prišli na rad ľudia, ktorí ešte nemali pridelené dieťa. Prechádzali sa medzi nami, čo sme tam ostali, svietili si na nás baterkami a vyberali, koho si vezmú. Obzerali si nás a hodnotili a potom buď vzali, alebo nechali tak. Ešte aj dnes, keď píšem tieto riadky, si dobre spomínam, aká malá, ponížená, bezbranná a bezmocná som sa cítila. Sedeli sme v rade na zemi a vyberali si nás ako na jarmoku. Vtedy však bola mimoriadna doba...
Ranná cesta električkou a „nechcené“ vypočutie si rozhovoru dvoch žien, štyridsiatničky a dôchodkyne. Pristúpil som, takže som netušil, čo bolo spúšťačom, ale zato zaznelo plno klišé a známych to vecí...
S večne napajedenou manželkou býval v malej dedinke kdesi na juhu krajiny. Obaja na dôchodku, dni im plynuli pomaly, až raz nájde v schránke list od ženy, ktorú nevidel dvadsať rokov. Píše mu z hospicu, aby sa s ním rozlúčila. Má totiž rakovinu a zomiera. Odpíše pár riadkov, vloží ich do obálky a vyberie sa na poštu... No obyčajný list po toľkých rokoch je málo. Navyše ak tá osoba pre vás urobila čosi, na čo by ste nikdy nemali zabudnúť. Každý máme nejakú minulosť. A každý máme niečo, čo by sme dnes urobili, alebo radšej neurobili inak.
Len výnimočne sa objaví prezident, ktorý by sa nesťažoval na médiá. Netreba ísť ani tak ďaleko, ale pre potreby tohto blogu poďme na americkú pôdu. Napríklad Barack Obama nemá v láske stanicu Fox – napätie vyvrcholilo v roku 2009, keď prezidentská kancelária obvinila Fox, že „svoje komentáre vydáva za spravodajstvo.“ Nikto však neprekonal v nenávisti voči médiám Richarda Nixona– nedávno uvoľnené nahrávky dokazujú, ako nimi opovrhoval a neustále sa im vyhrážal a zastrašoval ich.
Do svojich 33 rokov som si myslel, že najhoršie je rozprávať sa s ješitnými kolegami, namysleným šéfom, kolegyňou zahľadenou do seba, nevrlým susedom, či s unudeným úradníkom. Keď som prekročil Ježišovu tridsaťtrojku a narodila sa mi prvá dcéra, zmenil som názor. Nie je nič ťažšie, ako rozprávať sa so svojím dieťaťom rozumne, dosiahnuť zmysluplnú spoluprácu, nekarhať neustále a viesť ho k samostatnosti.
Ešte popri škole brigádovala v obchode s klenotmi. Luxusné značky, drahé kovy, diamanty a iné nezmysly pre ľudí, ktorí nevedeli, čo s peniazmi. Alebo pre tých, ktorí nevedeli, čo so svojím libidom, a potom sa potrebovali zbaviť výčitiek svedomia kvôli svojím manželkám, milenkám, priateľkám. Bolo zaujímavé sledovať nadržaných bohatých samcov, no nech nepreháňam, skôr samčekov, zakomplexovaných a trápnych, ktorých stále neprešla puberta a vedeli oplieskať kopu prachov len na to, aby si užili s nejakou samicou či samičkou aspoň jednu vášnivú noc. V najlepšom hoteli s wellnessom, vírivkou, šampanským od hotelového servisu a so všetkým, čo k tomu patrí...
