Robím to, čo milujem...po dlhých rokoch v médiách som sa vrhol na knihy a vo vydavateľstve Ikar mám všetky možnosti a príležitosti, ako si ich vychutnať naplno. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Začal som ich vídať pred pár mesiacmi. Boli ako deň a noc. Na prvý pohľad úplne rozdielni. Ona vysoká, štíhla, vždy elegantne oblečená, veľmi sympatická a pre mnohých určite aj sexi. On od nej o trošku nižší, dlhé vlasy v cope, na sebe tmavozelené maskáče, žiadny fešák, ale skôr taký zálesák. Vzhľadovo sa k sebe nehodili, no vždy sa držali za ruky, prsty prepletené a zaľúbenie z nich doslova kričalo. To bolo pred pár mesiacmi. A dnes?
V jedno septembrové ráno sa jej zrútil celý svet. Už nejaký čas žila oddelene od exmanžela, ktorý pochádzal zo Sýrie. Súd mu dal právo vídať spoločnú 6-ročnú dcérku a tak sa ponúkol, že ju odvezie v ten prvý školský deň on. Súhlasila, hoci nebola nadšená. A možno aj čosi cítila v kostiach. Mostafa vzal malé dievčatko a nemilosrdne ho uniesol do svojej rodnej Sýrie. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že dievčatko nemalo platný pas a bolo na stop zozname, ktorý zabraňoval ktorémukoľvek rodičovi odviezť ju z krajiny bez písomného súhlasu druhého rodiča. Podarilo sa mu ju prepašovať do krajiny zmietanej občianskou vojnou. Bolo to pred rokom a pol...
Volajme ju Mirka. Je to milé dievča, poznáme sa už roky, ešte od školy, ale odjakživa bola neskutočným hypochondrom. Inak však super baba, len občas ju to chytalo...ale poriadne. Priznávam, väčšinou som si ju doberal, nebral som ju vážne, žartoval som. Rýchlo som sa naučil, že hypochondra sa nesmiete pýtať, ako sa má, inak si koledujete o problémy. Nedávno som si dal záväzok, že budem veľmi pozitívny, chápavý a vnímavý. A takto dopadol náš posledný rozhovor (skúsim čo najvernejšie zreprodukovať).
Všimli ste si, že keď sa spýtate niekoho „Ako sa máš?“, odpoveď sa akosi zmenila? Už to nie je také to „Ále, ďakujem, dobre. A ty?“ Skôr je to variácia na „Uf, mám toľko roboty, že neviem, kde mi hlava stojí.“ Žeby sme sa už nemali dobre? Alebo sa posťažovanie na plno práce a povinnosti stalo klišé a takmer povinnou odpoveďou? Naozaj sa zdá, že máme oveľa viac povinností ako v minulosti. U mňa osobne je to najmä tým, že nedokážem povedať "nie". A štve ma to.
Predstavte si, že čítate knihu, ktorú si od prvých strán obľúbite, prežívate s postavami ich životy, hltáte stránku po stránke...a zrazu sa kniha končí. Uprostred vety hlavnej hrdinky. Z ničoho nič a vy šokovane pozeráte na biele strany. Do šľaka, čo to má znamenať? Ako si to ten spisovateľ mohol dovoliť?!
Nikdy som nebol nejaký fanatik do technológií. Netriasol som sa, keď vychádzala nová verzia iPhone; nesledoval som vývoj operačných systémov...len som to využíval. Aj v práci mi kúpili iPad, aby som na ňom pracoval...a ja na ňom len pracujem, nepodľahol som mu, ako sa to stalo mnohým. Keď mi kolega podstrčil audioknihu Steve Jobs od Waltera Isaacsona, že je úžasná, siahol som po nej možno chladnejšie, ako očakával:) Rýchlo ma však dostala a hoci ide o životopis, užil som si ho ako dobrodružný príbeh. Navyše u mňa kniha naštartovala ešte čosi...
Keď sa mi táto kniha dostala do rúk, nemal som na ňu veľkú chuť. Mám dve malé dcéry, našťastie krásne a zdravé, a príbeh o chlapcovi so znetvorenou tvárou sa mi akosi nechcel čítať. Ani neviem prečo. Proste nerád čítam smutné veci, o cudzom nešťastní, trápení... Napokon som sa začítal a už po pár stranách som zistil, ako som sa mýlil. Jedna z najúžasnejších kníh, aké som za posledné obdobie čítal. A rýchlo som pochopil, čo myslel slávny Nicholas Sparks: „Urobte si radosť a prečítajte si túto knihu. Váš život bude vďaka nej lepší.“
Predstavte si, že čítate skvelý konšpiračný triler a zrazu sa vám začnú na pozadí objavovať mystické symboly. Postava príbehu sa dostane do Himalájí a vy máte odrazu zasnežený displej (tabletu alebo smartfónu), takže ho musíte dotykom prstu zotrieť. Potom sa hlavný hrdina dostane do tmavej miestnosti, aj vám stmavne displej a objaví sa sviečka. Dotykom prstu ju zapálite a čítate pri nej ďalej. Keď mačetou komusi zotnú hlavu, displej vám zafŕka krv...Nie, nepreniesli sme sa do budúcnosti:-) Toto je 1.interaktívny digiromán na Slovensku, ktorý dnes vyšiel a rozhodne ponúka skvelé divadlo!
Ak sa v týchto dňoch vyberiete do obchodu, radšej si aj dvakrát pozrite ceny. Možno obchodníkovi pomôžete preceniť tovar, ak na to náhodou „zabudol“. Predvianočné zľavy už totiž neplatia a všeličo môže byť inak, ako to vyzerá...
Počuli ste už o bunkách HeLa? Ja ešte donedávna ani slovo a pritom ide o prvé nesmrteľné bunky, aké sa kedy podarilo vypestovať v laboratóriu. Tieto bunky dokázali v medicíne neuveriteľné veci a možno zachránili aj váš život...a pritom žena, ktorej tie bunky odobrali, zomrela v bolestiach, utrpení a dlhé desaťročia o nej nikto ani len netušil. Toto je príbeh nesmrteľnej Henrietty Lacksovej, ktorý budete čítať so zatajeným dychom.
Milujem večerný rituál, ktorý mám s dcérami už takmer rok. Každý večer si v detskej izbe sadnem k ich posteli a prečítame si rozprávku. Trošku sa povypytujú, podiskutujeme, na minútku-dve si ľahnem k jednej, potom k druhej a povieme si, čo pekné sme v ten deň zažili. Je úžasné, ako nás to spoločné čítanie dokáže naladiť a niekedy sa pristihnem, že mám z toho ešte väčšiu radosť ako deti. Tak napríklad včera sme sa strašne nasmiali:-)
Jana Shemesh je známa najmä tu, na sme.sk – či už zo svojich blogov, alebo reportáží z Blízkeho východu. Prvý raz som s ňou prišiel do kontaktu v zahraničnom spravodajstve Slovenského rozhlasu – rád som zaraďoval jej príspevky do vysielania; zaujal ma jej pohľad na izraelsko-palestínsky konflikt, jej snaha informovať poctivo a nezaujato. Sledoval som samozrejme jej neskorší boj s rakovinou a teraz som dočítal jej knihu o tomto zákernom boji.
Keď sa dieťa človeku dostane do srdca, už nejde o to, čo je správne a čo nie. Je veľa žien, čo porodili deti manželov, ktorých nenávideli... alebo ešte horšie, porodili deti mužom, ktorí sa na nich dopúšťali násilia. Tie ženy náruživo ľúbili svoje deti, hoci celý život nenávideli surovca, čo ich splodil. Pred láskou k dieťaťu sa prosto nedá brániť. A čo spraviť napríklad s dieťaťom, ktoré prežilo štyri šťastné roky s milujúcimi rodičmi, hoci svoju biologickú matku vôbec nepozná a tá ho chce teraz späť? Je spravodlivé vrátiť jej dieťa a odtrhnúť od rodičov, ktorý mu dali všetko vrátane svojho srdca?
Na niektoré knihy sa tešíte, ale rýchlo vás prejde chuť, nadšenie i záujem. Dlho sa mi nestalo, aby som nejakú knihu nedočítal z takéhoto dôvodu: jednoducho, preklad tú knihu zabil. Falšovatelia jedla od Thila Bodeho. Téma, čo nám potravinárske koncerny klamú do tanierov je veľmi zaujímavá, v mnohom dokáže otvoriť oči, inšpirovať...no to by ste tú knihu museli dočítať do konca. Ja som to nezvládol.
Vo svete hit, na Slovensku prepadák... prinajlepšom šedý priemer. Je množstvo príkladov, keď vydavatelia nadšene preložili bestseller do slovenčiny (píšem teraz o naozaj kvalitných knihách vo svojich žánroch), no vlažná reakcia čitateľov ich prekvapila až šokovala. Pritom kniha a autor majú slušné promo, výborný preklad, avizujú ho internetové kníhkupectvá a do výkladov dávajú kamenní kníhkupci. Jednoducho, akoby sme boli iní, možno zaspatí (niekedy sa kvalitný autor presadí až oveľa neskôr, po rokoch), hoci už v susednom Česku láme rekordy. Napríklad také severské krimi...
Sú knihy, ktoré vás zaujmú a potešia. Sú knihy, ktoré prejdú okolo vás a nijako zvláštne vás neoslovia. Sú tiež knihy, ktoré vás pozitívne prekvapia...a aj také, ktoré po pár stranách sklamane odložíte. No a sú knihy, ktoré sa dotknú vášho srdca a preniknú do duše. Ako táto o dvoch indických sestrách, ktoré prinútili žiť v ade, bordeli. „Musíš takýto život akceptovať. Nemá zmysel bojovať proti karme. Prijmi boží trest a možno sa znovu narodíš do lepšieho sveta.“ Naozaj také čosi treba prijať?
Hmm, odkiaľ majú hollywoodski režiséri predstavu, že keď ženy ležia vo vani, neobrusujú si chodidlá pemzou a necapkajú si na tvár hrubú vrstvu odfarbovacieho krému, aby si zosvetlili fúziky? Vo filmoch sa namiesto toho zvíjajú od rozkoše, keď si to robia samy, mydlia si prsia, žmýkajú si vodu zo špongie medzi stehná alebo si prikladajú pohár vychladeného vína na bradavky. Akože inak, sú pritom perfektne namaľované. Čestné slovo, keby muži vedeli, aká je realita, boli by veľmi sklamaní...
Mám dve dcéry a občas je to „o držku“. Niekedy sa čudujem tomu, kto vyhlasuje, že dievčatká sú sladké a milučké ako mačiatka. To fakt asi nestretol moje dve baby na vrchole aktivít. Ale inokedy si zasa vravím, že väčšie poklady som nemohol dostať. Už som si proste zvykol na tento paradox a začínam si otcovstvo užívať. Tak napríklad...
Mala iba deväť rokov. Jej nevlastný otec ju znásilnil a ona otehotnela. 36-kilové dievčatko malo vynosiť dvojičky, ktoré ohrozovali jej život. Matka dieťaťa poslúchla rady lekárov a súhlasila s potratom. Prípad sa dostal aj do médií a vyvolal pozornosť arcibiskupa, ktorý vyhlásil, že všetci, čo s interrupciou mali do činenia – teda dievča, matka i lekári – sú automaticky exkomunikovaní. Neskôr sa prípad preniesol aj do Vatikánu, odkiaľ prišlo so súhlasom pápeža rozhodnutie Kongregácie pre náuku viery: „Učenie cirkvi týkajúce sa absolútneho zákazu potratov platí bez akejkoľvek výnimky a dôvodom na interrupciu nie je ani ohrozenie života matky.“
Je úžasné, ak občas narazíte na knihu ako je Lampa. Je to príbeh plní vôní, chutí a hudby. Príbeh napísaný zmyslami. Užívate si nádheru, ktorá pred vami ožíva. V istých chvíľach, keď autorka opisuje lahodné a zmyselné vône, akoby som začul klavír, tóny Debussyho. A keď opisuje pálivé slnko, horúci vzduch, doslova som ho cítil aj ja. Lawrensonová má dar, talent a Lampa je skvelý tip na letné čítanie.
