Gleb Chesnokov
G8
Keď skúmam staré fotografie, vždy sa snažím predstaviť, o čom premýšľali ľudia, keď ich fotografovali. Viem si reálne predstaviť kolektívne foto lídrov G8, usmievajúcich sa na pozadí pomníka Petra Veľkého v Sankt Peterburgu.
Narodil som sa a vyrástol som. Zoznam autorových rubrík: Denník, Rusko, Politika, Spoločnosť, Zamyslenia, Fotografie, Súkromné, Nezaradené
Keď skúmam staré fotografie, vždy sa snažím predstaviť, o čom premýšľali ľudia, keď ich fotografovali. Viem si reálne predstaviť kolektívne foto lídrov G8, usmievajúcich sa na pozadí pomníka Petra Veľkého v Sankt Peterburgu.
Vstupujeme do dní umučenia Pána, do času, keď zhustla tma a kedy nastáva svitanie nového Svetla. Svitanie večnosti, ktoré môžu pochopiť len tí, ktorí spolu s Kristom vstupujú do tejto tmy. Tma, prítmie a súmrak, kde sa premiešali pravda a lož a všetko, čo sa premiešať dá. To je vstup Pána do Jeruzalema, ohromný a slávny a rovnako postavený na veľkom nedorozumení. Jeruzalemskí obyvatelia stretávajú Spasiteľa slávnostne a s jasotom, pretože čakajú, že oslobodí svoj ľud z politického útlaku. Ale keď pochopia, že Kristus prišiel oslobodiť národ a celý svet od hriechu a nepravdy, od nedostatku lásky, od nenávisti, tak sa odvrátia s trpkosťou a sklamaním. Tí, ktorí ho takto slávnostne vítali, stanú sa jeho nepriateľmi.
Láska je citom zjednotenia. Vlastne, sme zjednotení s celým svetom. Ale mnohí ľudia necítia, že ich prirodzenosť je rovnaká ako prirodzenosť stola, alebo obrazovky displeja. Sme spojení s každou žijúcou čiastkou, s ktorýmkoľvek atómom nášho vesmíru.
Každý z nás má pred čímsi strach. Strach nám zabraňuje uveriť, že na stretnutie s Božou milosťou nepotrebujeme námahu, prísnu disciplínu, ani pôsty, odopierania ani násilné konanie dobra. Ja viem, moje slová neznejú priveľmi milo, no predovšetkým chcem byť čestným a až potom úctivým.
Jeho svätosť každým rokom rástla. Nakoniec sa stal sám svätosťou. Svietila na jeho okrúhlej slovanskej tvári, liala sa z jeho zdvihnutých mávajúcich dlaní, krúžila neviditeľne ako biela holubica nad jeho hlavou. Keď tento nízky, zhrbený starček v zlatých rúchach stál v okne svojej pápežskej rezidencie, jemne kýval hlavou a podlomeným, slabým hlasom požehnával, u každého, kto to videl, sa ochromila duša. A niektorí v tento moment zrazu pochopili, že majú dušu.
"Čo vo vás evokuje Rusko? Veľkú krajinu, chudobu, zimu, hlad či extrémne rozdiely nielen v podnebí, ale najmä v ľudských životoch?
Ak tvrdošijne nástojíme na predĺžení času, ktorý práve prežívame, strácame šťastie a zmysel nasledujúcich etáp, ktorými musíme prejsť. Ukončovanie cyklov, zatváranie dverí, dokončovanie kapitol – nech už to nazveme akokoľvek – znamená nechať v minulosti momenty života, ktoré už skončili.
Pred tromi rokmi, v noci z 19. na 20. marca, sa začala vojna USA, Veľkej Británie, a iných spojencov proti Iraku. Argumentmi za dobro tejto vojny boli nasledujúce dôvody. Po prvé, jestvuje tam zbraň hromadného ničenia a to je hrozba pre celý civilizovaný svet. Po druhé, Irak podporuje terorizmus, konkrétne pomáha „Al-Kaide“. Po tretie, Irakom vládne tyran a je potrebné oslobodiť iracký ľud. Po štvrté, je potrebné v strede arabského sveta vytvoriť demokratický štát. A nakoniec po piate, ako dôsledok všetkého toho sa svet stane lepším: spokojnejším, menej nebezpečným a stabilným. Takže, vojna sa uskutočnila, bola vyhraná, teda aspoň prezident Bush vyhlásil ukončenie aktívnych vojenských operácií. Jednako len, ako sa dozvedáme teraz, v Iraku žiadna zbraň hromadného ničenia nebola, ani nie je. Faktom je, že Saddám Husajn a jeho režim boli skutočne zosadení, ale prevažná väčšina Iračanov aj doteraz volá tam pôsobiacich vojakov okupantmi. Ťažko možno povedať, že sa svet stal pokojnejším. Okrem toho, teroristické útoky pokračujú, výbuchy v Veľkej Británie, Miláne, rukojemnícka tragédia v ruskej škole. A to nie je všetko. Znovu sa rozhárajú ohniská vojny a terorizmu po celom svete. Teraz,
Môjmu kamarátovi sa narodil syn. Keď mi cez telefón nadšene rozprával o radostných pocitoch, spomenul som si na vetu z Dostojevského knihy „Malý hrdina“: „Ešte ako mládenec som od svojho otca počul slová, na ktoré nikdy nezabudnem: Synak, svet sa tešil z tvojho narodenia a ty si pri tom plakal. Preži život tak, aby svet plakal, keď ho naplnený radosťou, opustíš.“ Čo bude z tohto chlapca? Čo bude cítiť, keď urobí prvé životné kroky? Kvôli nenormálnym rýchlostiam moderného života sme prestali rozumieť svojmu pravému poslaniu. Dnes môže človek bez väčších ťažkostí vystúpiť na povrch Mesiaca, ale nenájde si čas, aby prešiel na druhú stranu ulice a zoznámil sa so svojim novým susedom. Môžeme odpáliť balistickú strelu na druhý koniec planéty, s prekvapujúcou presnosťou vypočítať jej trajektóriu, ale nenachádzame voľný čas ktorý by sme strávili so svojimi blízkymi a kamarátmi. Aby zostali v kontakte jeden z druhým, používajú ľudia e-mail, fax, mobilné telefóny, ale pri tom nikdy pred tým neboli natoľko rozdelení. Stratili sme základné ľudské vlastnosti a pravý cieľ života. Prestali sme prikladať dôležitosť skutočnej ľudskej čnosti.
Neporiadky a bitky emigrantov z moslimských krajín s bezpečnostnými službami vypukli na predmestí Paríža na začiatku novembra 2005. Potom zachvátili nielen Francúzsko, ale i okolité krajiny – Belgicko a Nemecko. To všetko je zjavným zvýšením napätia medzi západným a moslimským svetom. V septembri v Moskve sa uskutočnila prezentácia neového románu znamej ruskej spisovateľky Jeleny Čudinovovej «Mešita Matky Božej v Paríži». Hlavnou témou je krach európskej civilizácie. Príbeh sa odohráva v roku 2048 vo Francúzsku. Moslimská expanzia na Západ privádza k tomu, že za dvadsať rokov štátnym náboženstvom zjednotenej Európy stáva sa Islam. Európska únia sa zmení na Euro-moslimský blok krajín, ktoré žijú podľa islámského práva šari´ah. Chrám Matky Božej v Paríži sa stáva hlavnou mešitou ako sa to predtým stalo s chrámom Hagia Sofia v Istambule. Katolícka Cirkev ide znovu do katakomb. Výroba vína je zločin za ktorý sa kameňuje, obrazy a sochy sú zničené, hudba je zakázaná, ženy chodia v závojoch, kostoly sú prerobené na mešity. Francúzi, ktorí neprijali Islam majú obmedzené práva a žijú v getách. Ich osud je chudoba, prehliadky, zajatie, mučenie a iné svojvoľnosti, zo strány vládnucej moci
Svetoví lídri začali ospravedlňovať svoju politiku náboženskými motívmi. Donedávna myšlienka o spojení náboženstva a politiky nebola možná, a to pre väčšinu západných liberálnych mysliteľov v demokratických spoločnostiach bolo axiómou. Verejných politikov v liberálnodemokratických spoločnostiach berú ako indikátory spoločenských nálad. Politik, hlavne pred voľbami nebude uskutočňovať konanie, alebo propagovať ideu, ktorá je zjavne nepríjemná jeho voličom. Odtiaľto pochádza aj neochota hovoriť o svojich sympatiách alebo antipatiách. V štátoch alebo v krajinách kde sloboda vierovyznania je právom a nie deklaráciou, politik otvorene hovoriaci o svojom vierovyznaní môže kvôli tomu vyhrať alebo prehrať voľby, ale samozrejme v našom prostredí táto skutočnosť určite nemá rovnakú aktuálnosť.
Dedičstvo KGB nedáva pokoj západným novinárom a politikom. Taliansko znovu obviňuje Sovietský zväz z organizácie atentátu na Sv. otca z roku 1981. Celé znenie správy komisie talianského parlamentu bude zverejnené na konci marca.
V strede januára Európsky parlament prijal rezolúciu „o homofóbií v Európe“, ktorá vyzýva k boji s diskrimináciou gayov a lesieb. Pre tých, čo odmietajú rezolúciu sú uvedené rôzne tresty. Tak propaganda „nediskriminácie“ sa obracia a stáva sa svojím protikladom – diskrimináciou oponentov. V najhoršom Európsky parlament môže požiadať o legalizáciu sobášov s „nafukovacími Ančami“. A teraz čo? Aby sme nevyzerali ako protivníci ľudských práv, musíme súhlasiť aj s tým?
Ruskí sociológovia prekvapujú novými a väčšinovými percentami tých, ktorí tvrdia že perestrojka nebola potrebná, ale v skutočnosti priniesla len škodu tým, ktorí sú presvedčení, že Stalin bol „ Otcom národov“ a „Priateľom športovcov“, a že nebol úplným darebákom. Medzi hrdinov minulosti nepatrí len Vladimír Ijlič, na ktorého odkazy sa už zabudlo, a nenavrhuje sa vrátiť k leninským ideálom. Ja som ešte mladý človek, no tie časy si veľmi dobre pamätám. Naším prvým vzorom bol Lenin, našou prvou detskou knižkou bola kniha o Leninovi. Ešte ako malým deťom nám rozprávali že neexistuje v dejinách lepší človek než on.