Mám základný cieľ. Snahu o inštaláciu nového systému do našich každodenných životov. Volá sa ZSR 1.0 (Zdravý sedliacky rozum 1.0 ) Všade naokolo vidím, že ľudia môžu mať lepší život najmä vďaka komunikácií a pritom stačí tak málo. Padal som na hubu a vďaka tomu môžem zdieľať svoje skúsenosti. Každopádne aj pád na hubu je krok dopredu. Vy môžte čítať o tých pádoch a nemusíte ich zažiť. Moje core témy sú vyjednávanie, psychológia, správna komunikácia, angažovanosť a veci s tým súvisiace. Píšem o veciach, ktoré prispievajú k lepším výsledkom v každej oblasti života s pokorou a v zmysle hesla " Viem, že nič neviem." Pýtajte sa, oponujte a zdieľajte so mnou Vaše skúsenosti. Pretože iba ak ich zdieľame, dávame človeku ozajstný dar na celý život. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Zdravý sedliacky rozum 1.0
Rastieme, rastieme, rýchlejšie a ešte rýchlejšie. Nezastavujem, máme zpoždění. Toto dnes počuť z každej strany. Zastavte sa a čítajte, ak ste ešte celkom nepodľahli čaru nákupných centier, vysvietených bilbordov a reklamy
Nezabudnime, že zrkadlo vždy povie pravdu. Žime tak.
Rozhodovanie je ako stáť na rázcestí. Existuje viac druhov ľudí. Jedni si sadnú na to rázcestie a rozhodujú sa, ktorá z ciest je správna. Ísť ľavou cestou? Tá vyzerá celkom schodne. V diaľke ale vidím horu, to bude dosť namáhavé. Pravá je zase zarastená. Tam sa budem predierať. Iní zase proste bežia tou, ktorá v tej chvíli vyzerá sympaticky. Skočia do rieky a nechajú sa unášať emóciami. Potom sa nájdu aj ľudia, ktorý sa po chvíli premýšľania vydajú pravou cestou. Asi po 523 metroch sa zastavia, obrátia a chvíľu premýšľajú. Vrátia sa a ich cesta sa ligoce práve na druhej strane. Nie, nepíšem o ceste lesom, ale ceste životom. Tak ktorá je tá správna?
Poézia má tisíce výhod. Do rýmov sa dajú skryť veľké veci. Píšem o našom domove. Pasivita ovládla ľudí. Nik už nič nechce zmeniť? Výstižné gesto američana je zvdvihnutý palec (a lá "OK") tradičné gesto taliana spojený ukazovák a palec, samozrejme pobozkať (a lá "Magnific") a čo to slovenské? Spojíme všetky prsty a mávneme dlaňou smerom dole (a lá " mne je to jedno"). A ešte si aj doprajeme. Veď to poznáte o tých dvoch slovákoch. Stretnú sa dvaja známi. Jeden sa pýta: "Ako sa máš?". Druhý odpovedá: "Vieš čo, perfektne, skvele. No fakt sa mi darí." Druhý už na odchode si zahundre popod nos: "Sviňa". Dokážme, že to nie je realita...
Poznáte ten pocit? Kráčate už asi piaty kilometer cesty, vietor hladí trávu na lúke pred Vami a Vy sa cítite tak hrdo, že tento kraj je Váš. Prejdete úpätím skál a pred Vami sa rozprestiera obrus slnka v doline so vzorom domov a oviec pasúcich sa na stráni. Áno, hovorím o Slovensku. Krajine bryndzových halušiek, oštiepku (aj o ten už sme bojovali s Poľskom), mlieka a hrdej minulosti SNP či kniežat a kráľov. Naša skvelá armáda bačov nám robí reklamu všade vo svete. Veď aj ten náš slovenský - svetový vtip. Prídu z televízie za bačom, ktorý vraj vie cestovať v čase. Prídu na salaš a pýtajú sa: "Počuli sme bača, že viete cestovať v čase, je to pravda?" Bača odvetí: "Áno je to tak." Moderátorka ho teda vyzve: "Tak nám to teda ukážte!" Bača má ale podmienku: "No, tak najprv fľašku borovičky!". Zoženú mu ju a bača ju do seba vyleje ako vodu. Utrie si ústa a hovorí: "No a zase som tam, kde som bol včera."
Sedíme v kine, čosi veľmi honosne natočené beží na plátne, a my myslíme na dnešné stretnutie. "Ako som mohol toto povedať?" "Prečo povedali práve túto vetu?" Výrazne navýrazný pohľad na plátno vyzerá ako zatmenie slnka slnkom a nám iskria v očiach spomienky na dnes. Vychádame z kina a v hlave si trieska o lebečnú stenu hlavu otázka: "O čom bol ten film?" Vychádzame von a práve zapadá slnko, stotinový pohľad a pomyslenie na to čo nás čaká zajtra. O ktorej mám byť v servise?...
Vaša loď pláva na mori. More sa tvári, že Vás nevidí, ale keď sa nepozeráte, tak sa pozerá. Pod plátnom hladiny sa na Vás usmievajú nástrahy. Zotmieva sa a krajina stále v nedohľadne. Slnko ešte oblizne hladinu ako nanuk zo supermarketu a vôkol zostane ticho a tma. Zrazu sa kompas začne krútiť a Vy nechápete čo sa deje. Čo keď je pod loďou plytčina, či skaly. Rýchla spomienka na Robinsona Crusoea a Vaše oči už malujú lopte na palube tvár. Čo keď tu uviaznem? Ako ďaleko je breh?Mesiac osvetlí more a vidíte diaľku akú ste nechceli vidieť.
Dnes sme zase mali možnosť dozvedieť sa čo to o tomto svete. Ani vo sne by ma nenapadlo, že až do týchto nadmorských výšok sa môžme dostať. Taliani predsa zostavia vládu. Ok, super. Ako nás to ovplyvní? Bude viac pizzérií? Určite nie. Tortellini budu drahšie? To je fuk...
Stretávate mnoho ľudí? Určite áno. Jedine, že by ste žili na lazoch. Tak to určite poznáte. Známy hovorí: " Chcem mať takú tú krásnu vinicu niekde vo Francúzsku! Vieš akú myslím, že?" Hovoríte: " Jasné, takú ako si videl včera večer v televízií, že?" Ak sklopil hlavu dobre si uvedomil jeden fakt. Sedí a čaká. Čaká ako keď prídete ráno do čakárne u lekára a sedia tam babičky, v rukách zvierajú desiatu, pretože vedia, že si tam posedia minimálne do 12.08. Čakať, ale nie je Váš štýl. Minule som videl známeho, ktorý sa rozhodol nečakať. Na ulici bežal okolo mňa. Bol to fakt šprint ako sa patrí. Pýtam sa ho v rýchlosti"Čo si vykradol obchod?" A on kričiac z diaľky: " Nie, predbieham autobus k ďalšej zastávke!" Síce tým behom dobehne akurát na autobus, ak ho stihne, ale načaká. Beží a robí kroky. Dokáže zmeniť svoj deň. Poznám maliara, ktorý by s Picassom mohol chodiť na pivo a jeho obrazy sú v pivnici. Poznám gitaristu, ktorého hudba objíma len steny obývačky...Poznáte ich? Ak áno, prosím skúste ich prebudiť! Svet ich súrne potrebuje!
V rámci dnešného víkendového dňa, ktorý bol bez mála dokonale jarný, som si nejako viac všímal okolie. Poznáte to, len tak chodiť a dať najesť aj svojej potrebe po kráse. Nadmerný prísun slnka po zime, ktorú síce každý vyhadzoval a ona podľa definícií Murphyho zákonov zákonite neodchádzala, mi rozprúdil krv a znovu som dýchal tú známu vôňu. Ľudia boli na prechádzke. Dokonca aj manželské páry sa z toho nadšenia pochytali za ruky. Fakt tento deň bol ako z učebnice prírodovedy a skopírovaný z poučky o jari. No aby som sa dostal k jadru veci. Ako som tak precházal cez pár sídlisk zarazila ma jedna vec. Absencia detí. Kde sa asi stratili? Okolo mňa prechádzali ľudia a miesto toho, aby venovali svoju pozornosť počasiu, ťukali do svojich mobilných zariadení. Neskôr večer som potreboval malý nákup, vo veľkom obchode. A vtedy som to pochopil. Tie decká boli tam...Tak to poviem ináč....čítajme a spomínajme...
Dnes konečne po dlhej dobe začína víkend pekným počasím. Mal ale aj mračná. Boli v podobe udalostí zo sveta. Dnes znova ukázal svet svoju tvár v plnej kráse a nenechal sa zahanbiť. Streľba (kde inde než v Amerike)zemetrasenie v Japonsku, znova "úspešné" tedre a súťaže s "rovnakými a spravodlivými" pravidlami pre všetkých. No proste ruch ako sa patrí na piatok. Všade kde stretávam ľudí počúvam o dobrom počasí. Na počudovanie, približne pol roka som počúval o zlom. Téma sa vždy musí nájsť, samozrejme nejaká zaujímavá. Ale keď som počul dnes sťažnosť na to ako je teplo, tak mi adrenalín dosť razantne kopol do hlavy. Čo tak sa zastaviť a nemyslieť len na veci, ktoré majú negatívny podtón, ale ísť na víkend s radosťou. Rozhodol som sa Vám spríjemniť piatok s rýmom na perách a úsmevom vo dverách.
