Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Od septembra 2012 by som sa rád pustil do veľkého dobrodružstva. Chcel by som presvedčiť pár detí, ktoré sa zatiaľ moc nekamarátia s Lady Angličtinou, že jej priateľstvo stojí za to :) Hovorím o dobrodružnom kurze anglického jazyka pre tých najmenších :).
"Dávid, veď ty si len obyčajný úradník," zahlásil Roman počas minuloročnej letnej školy a schuti sa na svojom vtipe zasmial. Až mi došlo zle, keď som si uvedomil, čo to vlastne povedal. Dnes som si však istý, že úradníkom nie som a nikdy ním ani nebudem.
Eugen je tichý a nevýrazný žiak. Nepreukazuje vysoký stupeň tvorivosti, samostatnosti či originality pri plnení každodenných úloh. Celkovo však pôsobí sympaticky a férovo.
0+4 = 4, alebo 0+1 000 000 = 1 000 000. Celkom ako som vravel. Na výsledku sa nič nezmení. Mal som priateľa. Nebol to obyčajný priateľ. Bol to najlepší priateľ.
Bolo skoro ráno a na detskom ihrisku temer nikoho. Asi sedemročné dievčatko so švihadlom v rukách sa po niekoľkýkrát rozplakalo. „Viki nerev, veď sa nič nedeje. Ak sa nenaučíš skákať na švihadle dnes, naučíš sa inokedy,“ konštatoval zúfalý ocino. „Ale ja sa to chcem naučiť dnes! A naučím sa!“ nedalo sa odradiť dievča a poháňané hnevom i revom, ctižiadostivo skúšalo skákať ďalej. Vždy, keď sa švihladlo bolestivo zachytilo o jeho nohy, nahnevalo sa ešte viac.
Simulik Dlhá: "Katka poviem ti takto..nikto sa nebude zahadzovat so študentom strednej školy..:) Po prvé, vie, že to nema význam, lebo on je aj tak kompetentnejšia osoba a aj vie, že aj keby išiel robiť protest alebo neviem čo, aj tak si nepomôže, lebo nad ním je ešte kompetentnejšia osoba...Ale tak pravda je, že by sa mal správať lepšie..:)"
Milá dnešná mládež, kam to vlastne speješ? Vo štvrtok, naďaleko trojbusovej zastávky hore na Kramároch zastavili dve autá. Vyvalila sa z nich partia piatich dievčat. Nemali viac než šestnásť. Boli hlučné a riadne sa predvádzali.
Bol to taký normálny obed s Barunkinými rodičmi. Skrátka pohoda. Deti občas kvecnú na stôl a babina sa zamračí, ale nakoniec to dobre dopadne, veď to poznáte. Vlastne ani neviem, o čom sme to pri stole hovorili, len viem, že v jednej chvíli prišla reč na Janetku a jej snahy pomôcť Cigánom.
Počul som v rádiu, že ak by sa voľby konali teraz, vyhral by Smer s viac, ako 40%. Tá správa ma nijako zvlášť nepotešila, čo je logické. No našiel som v nej jedno pozitívum. Konečne šanca pre učiteľov.
Keby som bol „ficovolič“, nemal by som problém. Jednoducho by som spoliehal na „istotu“, šúchal si spokojne ruky a tešil sa na marcové voľby.
Pri opustenej unimobunke stáli dve dievčatá. Zjavne išlo o sestry. "Šak nebuď mäkká," Katka naliehala čím ďalej tým viac. "Normálne do toho kopni a to sklo vykopni!" "Myslíš?" "Jasné." Ozval sa zvuk rozbitého skla a nohu zaliala krv. Ďaleko odtiaľ práve vyrážal Bobor so svojim starým otcom na medvede. Bobor nebol skutočným bobrom, bol to Michal a že idú na medvede, to sa len tak hovorilo. V skutočnosti nasadli do starej lady a po stý raz vyrazili na návštevu neďalekého lesa.
„Prepáčte, rád by som kúpil niekoľko časopisov.“ „Koľko, mladý pán?“ „Čo ja viem, tak štyri?“ „A to na čo?“ „Ále, máme zajtra jednu akciu s trnavskými študentmi a na úvod chcem spraviť jednu zážitkovú aktivitu.“ „To budete akože predávať Nota Bene?“ „V prestrojení, aby som im ukázal, že nie je dobre posudzovať človeka podľa vonkajšieho vzhľadu.“ „To je dobrý nápad, mladý pán. Tak nech sa páči a bude to päť eur a šesťdesiat centov.“ „Dokelu, nemám toľko u seba. Mám len päťeurovku.“ „Tak viete čo, dajte mi ju a vezmite si tie časopisy. Berte to ako sprepitné.“ zazubil sa a ja som úsmev opätoval.
Vždy som o sebe tvrdil, že som nenáročný salámista, a tak som podobným veciam nevenoval pozornosť. Ale na staré kolená sa mi nejako menia chute. Jednoducho som zistil, že to, čo mi doteraz nestálo ani za povšimnutie, by ma mohlo potešiť.
V čakárni na vlakovej stanici bolo len niekoľko ľudí. Práve, keď sme aj s Vikuškou a Veruškou vchádzali dnu, vošla aj zamestnankyňa železníc. Starší pán, sediaci hneď pri dverách sa na ňu nezmyselne oboril: "Mladá pani, pozrite sa na ten bordel, čo tu máte okolo smetného koša. A to všetko, lebo je ten smetiak primalý. To tu nemôžte mať väčší smetný kôš?" Hovoril stále hlasnejšie, až napokon temer kričal. Zatvoril som oči...
"Vraj si dostal v škole poznámku," vravím svojmu zverencovi na šerme. "Áno, lebo som pomáhal spolužiakovi. "Lebo si pomáhal spolužiakovi?" zopakoval som neveriacky. "Áno a ešte som si ju aj sám musel napísať, a tak som si napísal: Pomáhal som spolužiakovi.“ A to ti pani učiteľka podpísala?" "Pani učiteľka si to prečítala a dopísala: „...preliezať zhora záchody.“
v tichu a prítmí, vo vlhkom svete, čakal na šancu, ukázať...no... ...veď viete...
Nastúpil som do auta, zabuchol za sebou a zacítil neuveriteľný smrad. "Ty kokso, to čo tu tie baby robili," prebehlo mi hlavou, no nahlas som nepovedal ani slovo. Pozrel som najskôr na jednu spolucestujúcu, potom na druhú. Ani jedna z nich nejavila známky niečoho mimoriadneho, šliapol som teda na plyn a auto sa rozbehlo do tmy.
Nastúpil som do auta, zabuchol za sebou a zacítil neuveriteľný smrad. "Ty kokso, to čo tu tie baby robili," prebehlo mi hlavou, no nahlas som nepovedal ani slovo. Pozrel som najskôr na jednu spolucestujúcu, potom na druhú. Ani jedna z nich nejavila známky niečoho mimoriadneho, šliapol som teda na plyn a auto sa rozbehlo do tmy.
Boli sme s Barunkou na Antolskej. Vlastne sme tam boli len ako doprovod našej Veve, ktorá mala absolvovať CT. Keď bolo hotovo, zastavili sme sa aj priamo na detskom oddelení.
Konečne sa niekto dokázal postaviť a pritlačiť túto nemožnú vládu k múru. A keby len vládu. Celú spoločnosť! Učitelia ju len tak pošteklili, lebo nemali také tromfy v rukách. Ale lekári, tí jej to natreli a riadne!
