Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Vážený pán Čaplovič, prednedávnom ste sa nechali počuť, že sa nechcete postaviť pred verejnosť ako šašo a sľubovať učiteľom zvýšenie platov na úrovni 1,2- až 1,5-násobku priemerného platu. Aj keď je tu veľa pádnych argumentov, ktoré hrajú vo váš prospech, obávam sa, že po tomto vyhlásení ste sa v očiach mnohých učiteľov šašom stali. Myslím, že je len jedna cesta, ako sa postaviť pred učiteľov, oznámiť im, že zvýšenie platov zatiaľ nehrozí a nevyzerať pri tom ako šašo.
Šermiar má prísť na planš pripravený. To znamená kompletne oblečený, pričom má náhradnú zbraň(zbrane) a elektrickú šnúru(šnúry). V opačnom prípade dostane žltú kartu (to je ako výstraha, bez trestného zásahu). Pri každom ďalšom previnení je ocenený kartou červenou, čo už je trestný zásah (čiže normálny zásah)... Chalan z Iraku prišiel na planš napoly vyzlečený. Rozhodca mu dal "žltú" ako výstrahu. Obliekol sa, no nedal si spodnú vestičku, dokonca to ukázal aj rozhodcovi, ktorý mu teda dal "červenú" a pretekár z Iraku prehrával 1:0. Ospravedlnil sa, obliekol si spodnú vestu a prišiel k rozhodcovi na kontrolu zbraní. Prvá zbraň bola pokazená a tak dostal ďalšiu "červenú". Stav 2:0. Ani ďalší fleuret nefungoval. 3:0. A potom ešte dvakrát to isté. Napokon teda zápas skončil 5:0 (v kole sa šermuje do päť), pričom všetky zásahy boli dané ako trestné bez toho, aby zápas vôbec začal...Keď zápas skončil, myslím, že chalan z Iraku plakal...
Vo vstupnej hale sa tislo mnoho ľudí. Hlučnú chôdzu prerušovali výkriky a pípanie kontrolných aparátov. Podchvíľou sa ozval štebotavý zvuk, ako keď v kasíne vyhráte "jackpot", to keď sa niekto pokúsil prejsť načierno.
Veve nebola nadšená. Kto by aj bol.. Namiesto sobotňajšieho polihovania a leňošenia pred telkou, musieť ísť na klavír. Viackrát sa ma ešte aj v aute spýtala, prečo ona musí ísť a Viki nie. „Lebo Viki je chorá a ty nie,“ oznámil som stroho. Zmĺkla a celú cestu už nikto neprehovoril. Dorazili sme do Vištuku, kde som Veve vyložil u pani učiteľky.
Obliekol si vetrovku a na ňu ešte reflexnú vestu. Chvíľu zadumane postál pri dverách hotela, napokon vzal neochotne metlu a vyšiel do veterného dňa. Hlavou mu vírilo mnoho myšlienok. Do popredia sa predrala spomienka na tretiu triedu. Vtedy mu triedna povedala, že je debil a bude z neho murár. Už vtedy sa rozhodol, že sa jej pomstí. Len ešte nevedel ako... Dnes zametá pred hotelom a ...
"Má len šestnásť, smiešnych šestnásť...čo by ten mohol vedieť..." pomyslím si zhovievavo a opatrne začínam klásť otázky.
Vybral som sa len tak, bez dôvodu, na prechádzku k moru (aj keď priznajme si, „len tak, bez dôvodu“ človek nerobí vlastne nič a nesmieme zabúdať na to, že i vlastná prechádzka môže byť tým dôvodom, pre ktorý človek prinúti svoje nohy kráčať po kamenistej pláži.), ale isté je, že som vo chvíli začiatku svojej prechádzky vnímal túto, ako nezištnú, bez hlbšieho zámeru.
Keď som bol dieťa, počul som kdesi, že ak dáme žabu na studenú panvicu (asi aj s vodou, to si nepamätám :), pričom zapneme sporák len jemne, aby sa panvica ohrievala postupne, žaba vraj nevyskočí a uvarí sa. Neviem, čo je na tom pravdy, ale už aj tá predstava znie dostatočne hrozivo.
Kým som ešte (m)učil malé deti, mnohí z vás mi písali, že zvládnuť malé deti je ľahké, ale nech si to skúsim s hordou puberťákov na stredných školách. Rád by som týmto prijal hodenú rukavicu.
Blankytné more, horúce slnko, nepredstaviteľný luxus, neviazaná zábava, komplikované zápletky, hádky a intrigy a hádam aj sex v priamom prenose... To všetko a ešte omnoho viac nás čaká v novej reality šou Hotel Paradise. Konečne riadna pecka!
Prichádzam od Šenkvíc. Je skoro ráno a všade tma. Sprava prichádzajú autá od Modry, zľava od Pezinku. Skľúčene pozorujem nekonečný rad svetiel. Všetci sa ponáhľame. Rozmýšľam, kam a chytá sa ma depka. Je toto naozaj zmysel života. Naháňať sa deň čo deň a potom raz zistiť, že sme sa celý život len ponáhľali a vlastne ani nežili?
Stany boli neuveriteľne veľké, takže pôvodné obavy, že bude málo miesta, razom zmizli. Trošku sme sa síce potrápili, než sme tie kolosy postavili, ale okrem opekačky, sme v ten večer nemali nič ďalšie v pláne a tak nám bolo jedno, či budú stáť o hodinu skôr, alebo neskôr.
Vopred by som sa rád ospravedlnil, že v diskusii k tomuto blogu nebudem reagovať. Nie, že by som nechcel, len skrátka nebudem môcť.
Keď som mal pätnásť, robil som strýkovi závozníka pri rozvážaní piva. Vstali sme okolo štvrtej, niečo zjedli, obliekli sa a vyrazili do pivovaru. Tam sme naložili a vyrazili. Môj strýko mal veľké svaly.
V čase, keď sa školy dočkali absolútneho úpadku a učiteľ je tým posledným hov***, so smiešnym platom, nulovým spoločenským uznaním a bonusom v podobe všetkých tých čoraz drzejších a nezvládnutejších spratkov... Tak v tejto situácii by sa skutočne len blázon rozhodol pre "kariéru" učiteľa.
Podpísal niekoľko papierov a chystal sa vstúpiť do miestnosti. Vtom ho upútal farebný výkres, vycapený na stene presne oproti. Bleskovo prečítal vtip o dvoch veveričkách a rozpačito sa pomrvil. Absolútne nechápal, ako súvisia dve veveričky s touto konferenciou.
Beriem do rúk tubu s farbou a capkám z nej trochu na pravú stranu výkresu. Postupne beriem aj tuby s ďalšími farbami. Keď som s machuľou konečne spokojný, preložím papier na polovicu, čím sa strana s nacapkanou farbou pritisne k bielej ploche ľavej strany papiera. Celé to riadne pošúcham a potom opäť roztvorím..Nepríde vám niekedy hrozné, ako veľmi sa podobáme svojim rodičom? Keď má človek pätnásť a vidí nahotu (alebo ak chcete, chyby) svojich rodičov, vie, že on bude iný! Postupne, ako pribúdajú roky, odrazu zistí, že sa tak nejako samovoľne podobá svojim rodičom, čím ďalej, tým viac. Akoby ho niesla obrovská vlna smerom, po ktorom nijak veľmi netúži..
Zahorel v ústach krásky.Kto na jar nechcel by len trochu nehy,či za hrsť jahôd s vôňou lásky,čo spoja dúhou oba brehy...
V mrazivom ráne sa ozýval odporný zvuk lopaty narážajúcej do tvrdého asfaltu. Sneh na chodníku bol udupaný a primrzntý. Muž, čosi okolo štyridsiatky, ktorý ho odhadzoval, sa napriek teplote - 14 riadne potil. Zrazu sa pri ňom zastavil postarší pán a začal mu niečo horlivo vysvetľovať. "Lenže ja nerozumiem po maďarsky," odpovedal ten, čo sa už hodnú chvíľu mordoval s chodníkom. Postarší pán teda prešiel do slovenčiny. Vraj toto nepôjde, lebo sneh je primrznutý. Rozlúčili sa...O niekoľko hodín neskôr stál muž pred rozvášneným davom a kričal: "Dovidenia v pekle, priatelia!" Tentokrát bez lopaty, no s takou zvláštnou iskrou v oku...
Bol som na garančke. Nič výnimočné. Jednoducho bežná kontrola a výmena oleja po najazdení x kilometrov. Dobre, priznávam, prišiel som podstatne neskôr, ako som mal podľa servisnej knižky. Vraj som si dal načas, hovoril servisný technik. „Sám neviem prečo, len skrátka nič nestíham. Koniec - koncov, veď sa nič nestalo, auto stále ide, či?“ ospravedlňoval som sa položartom. Ale jemu to vtipné nepripadalo.
