Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Nenarodila sa v decembri, rozumie tomu, že chlapi nerozumejú babským veciam, ohovára dnešné deti, prirodzene okrem tých, ktoré sa narodili s pupočnou šnúrou omotanou okolo krku, lebo tie sú podľa neoficiálnych zdrojov geniálne.
Ministerstvo dopravy v snahe zachrániť kolabujúcu dopravu nakupuje nové autobusy. Elegantný vzhľad možno obdivovať v červenej, čiernej a tmavomodrej farbe (metalíza). Sedačky v koži poskytujú nebývalý komfort. Silný motor a vystužené plechy zas, rýchle a bezpečné cestovanie. Otázkou šoférov sa bude ministerstvo zaoberať neskôr.
Izba. Celkom obyčajná...štyri steny, posteľ, nočný stolík aj s lampičkou, okno so zažltnutým rámom, miestami popraskaná omietka. Izba však nie je dôležitá, dôležití sú ľudia, ktorí v nej žijú.
On bol premiantom triedy a dostal sa na výberové gymnázium, ja som bol v tretej triede označený triednou pani učiteľkou ako debil a predurčila mi kariéru murára. On je pedant a perfekcionista, ja som lempl so sklonom kašlať na detaily. On sa snaží o zmenu zdola, ja som súčasťou tímu, ktorý sa pokúša o realizáciu celoplošnej zmeny...jednomu by sa mohlo zdať, že odo mňa ani len gaštan nevezme...
Hovoria o mne, že som flegmoš. Salámista. Znesiem veľa, ale keď ma niekto oklame, potom sa nepoznám. Som nekompromisný a ten človek už u mňa nemá šancu!
Autobus meškal. Nervózne som sa prechádzal od automatu na lístky k neďalekému novinovému stánku. Keď napokon prišiel, uvidel som za volantom zarastenú znudenú tvár. Chlap, čosi po päťdesiatke, tmavé, hlboko posadené oči, široké obočie, nezvykle vykrojené pery. Zazíval a znudene skontroloval priestor dverí letmým pohľadom do spätného zrkadla. Potom stlačil gombík a dvere sa so syčaním zatvorili.
Ako deti sme milovali sneh. Hlavne guľovačku. Keď napadol prvý sneh, celé vyučovanie sme boli ako ihlách. A potom zazvonilo.. vybehli sme von, postavili si bunkre, nachystali zásoby "munície" a páľ...
Vyštudovala niečo, čo vlastne ani veľmi študovať nechcela, už v šiestej triede upozornila na skazenosť mládeže a bla, bla, bla, kritikov odkazuje na hlavnú postavu svojho románu, veď koniec koncov, Zuzka nemôže za to, čo si postavy v románe zmyslia a ako sa zachovajú. Jedenie prstov sa jej spočiatku nepozdávalo, no napokon usúdila, že "mňam" a v budúcnosti nevylučuje, ale ani nepotvrdzuje, že raz napíše nejaký Denník dôchodcov. Zuzana záruky nedáva.
Možno máte dieťa, ktorému stačí chvíľa a ovláda potrebné učivo. Možno mu dokonca postačí jediné prečítanie, aby si zapamätalo všetko potrebné...ale ak náhodou nie,
Vyšlo slnko. Bezdomovec v otrhaných šatách zbadal rýchlo sa blížiace auto a svoj vozík so starým železom pritisol ku krajnici. Siahol do vrecka a vytiahol za hrsť cigaretových špakov. Ukazováčikom pravej ruky sa začal prehrabovať „úlovkami“ za posledný týždeň. Napokon si jeden vybral, strčil medzi pery a trasúcou rukou zapálil. Práve vo chvíli, keď ho míňala skupina mladých ľudí, zhlboka potiahol a na chvíľu zadržal dych. Hľadel za nimi a hlavou mu prebehlo, že je všetko i tak márne, nech sa človek snaží sebe viac i tak nič nezmení.
O tom prečo a ako nosili dievčatá v ich dome kabelky... O tom, ako sa vozil na nemeckej sajdke krátko predtým, ako ju pochovalo ruské lietadlo... O tom, prečo je zaviazaný pani Strakošovej... A napokon aj o tom, že nie len Jožo Ráž nevie byť sám...
"Oci, podpíšeš mi, prosím, oznamy?" Dňa 13.9.2011 vyučovanie končí o 10:15 hod. z dôvodu účasti učiteľov na prostestnom mítingu. "Veľmi rád."
Jeho život je prekrálikovaný. Osobne pozná rozprávkovú Marušku (veď viete tú z rozprávky "Bol raz jeden kráľ") a pána Nicka Tosha (toho však už dlhšie nevidel). Pozná odpovede na otázky našich detí, s Bohom sa už neháda a poctivo trénuje základy lietania...
Je to celkom nepravdepodobné, ba dokonca úplne vylúčené, ale človek nikdy nevie a tak vám to poviem radšej teraz, aby na moje otáľanie nedoplatila raz moja rodina.
Občas chodievam neupravený. Zarastený, neučesaný, voľné pohodlné oblečenie. Jednoducho sa takto cítim pohodlne a ak už nemám žiadne seriózne pracovné povinnosti, nevidím v tom nič zlé (i keď ľudia okolo mňa to často vidia inak :). Aj minule. Išiel som do banky vložiť prašule. Bol večer, žiadne služobné povinnosti, tak čo sa budem stresovať a nejakým imidžom. Ako tak stojím v rade, zjavil sa Miro a postavil sa hneď za mňa. Spoznali sme sa hneď, nakoľko sme sa sotva pár dní pred tým stretli pri jednaní o jeho podpore KomPraxu. Dali sme sa do reči. Keď som o chvíľu pristúpil k prepážke, pani si ma úctivo premerala a neuveriteľne milo sa na mňa počas celej transakcie usmievala. Zrejme netreba vysvetľovať, že prečo...Ta, díky Miro :)... Vďaka svojej dobromyseľnej povahe prišiel o nohavice. Chodieval dobré dva kilometre iba preto, aby sa mohol zviesť na bicykli, či prečítať pár kníh. V skutočnom živote nie je taký blázon, ako bol v Superstar. Uvažuje o založení rodiny, aj keď vie, že by sa z neho mohol stať Zombie..
Pekáreň v Častej je známa široko – ďaleko. Kým som ešte býval vo Vištuku, nakupoval som v jednote chlieb iba z Častej. Vôňa, zlatistá farba, chrumkavý, len sa tak rozplýval na jazyku. Myslím, že je do budúcna naozaj dôležité, aby sme dokázali rozlišovať kvalitu učiteľov.
Vážení učitelia, prečítal som si príhovor pána ministra a rád by som pridal pár slov. Nie ako bývalý učiteľ... ale ako rodič...
Lucka je celkom obyčajné dievča. Občas sa usmieva a občas plače. Niekedy je milá, inokedy sa hnevá a vtedy sa jej radšej vyhnite. Čo by som vám o nej ešte...ešte jedna vec mi napadá...myslím, že jej nebude treba behať za zadkom a...
Prečo si naši politici zakladajú blogy? Mám strašne sprostú povahu. Už od nepamäti. Nestačí mi poznať fakt, ale pýtam sa aj prečo. Po dlhom pátraní som konečne objavil možnú príčinu...Priatelia, ja si myslím, že v tom budú Atény.
Bol teplý májový podvečer. Keď šašo nesmelo vkročil do budovy nemocnice, vrátnik, driemajúci za obrazovkou čiernobieleho televízora sa prebral a rozpačito zažmurkal. „Čo by ste rád, mladý pánko?“ „Ja tu pracujem,“ odvetil šašo nevinne a vrátnik mu pokynul, aby pokračoval. Cestou k výťahu sa šašo potkol a takmer rozbil tých pár pív, ktoré niesol na oddelenie detskej ortopédie.
