Dávid Králik
asi som pes
som pes
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené

"Dajko, prišiel ti balík. Z Prešova. Brrrr, to je čooooo?" "Hm, to budú Futovej prsty." Nadáva za volantom, možno prestane písať a začne sa venovať pštrosovi, je to jedna z najvychytenejších autoriek súčasnej destkej literárnej tvorby, v kuloároch sa povráva, že je čarodenica... no hlavne... za všetko ďakuje svojmu skvelému a úžasnému manželovi.

Zvoní budík. Vstávam. Hnevám sa a ani sám neviem, prečo. Na hlave mám hniezdo a v očiach škarpiny. Takmer stúpim do Beňovho h****a.

Na strednej škole mal občas riadne problémy, raz dokonca prepadol. K logopédii sa dostal v rámci úteku pred základnou vojenskou službou a jeho otec bol politicky vlažný. Napriek tomu všetkému sa stal svojho času najmladším univerzitným profesorom na Slovensku a zakladateľom katedry logopédie.

Tieto úvahy asi nebudú medzi učiteľmi príliš populárne, ale veď netreba vždy len také tie lúbivé vysokokarmovky a koniec - koncov, ak aj somariny popíšem, stále to môže byť impulzom k novým úvahám a hľadaniu nových ciest a riešení.

Nad starým lesom zafúkal vietor. Slnko si ustlalo v najvyšších konároch smrekov a odložilo žltý šat..."To sú strašné kraviny!" buchol som päsťou do stola a začal mazať všetky tie hlúposti. "Si rovno môžem založiť ružovú knižnicu. Nechcem písať také somariny!" zahlásil som sám pre seba. Hneď na to, som vyšiel na balkón a zvalil sa do prúteného kresla.

V prítmí izby vládlo mŕtvolné ticho. Vzduch bol ťažký a suchý. Nik sa ani nepohol. Napokon sa jeden z chlapcov odhodlal. Hlad bol priveľký, no i tak už po prvom hryze oľutoval. Medzi zubami mu totiž uviazol necht a on zistil, že sa zahryzol do ľudského prstu..

A čo dáva význam chlebu? Čo peru? Hudbe? Kvetom a stromom? Dlani? Topánkam? Vode? Hore papierov, stojacich na stoloch i okolo nich?

Zase raz diskusia o knihách. Kašlite na knihy! Neustále omieľanie: "To nie ja, to oni," a potom znovu: "To nie ja, to oni"...Vaše reči mi znejú v ušiach ako bzučanie múch...

Na strechy bubnoval dážď. Záťah sa vydaril. Pobrali ich vtedy veľa z jediného "baráku". Jedna z nich bola dokonca tehotná. Takže o jednoho viac. Ako vravím..záťah sa vydaril..

Vážený pán minister, tieto riadky píšem len preto, aby som Vás upokojil a uistil, že sa nedeje žiadna veľká neplecha, či dokonca galiba.

Dlho som rozmýšľal, čo konkrétne mne, ako učiteľovi vadí na Planéte vedomostí. Včera som na to prišiel. Stálo ma to veľké fyzické úsilie a na nohách mám riadnu svalovicu až doteraz, ale inak sa nedalo. Vadí mi na nej, že núti deti nakupovať hríby.

Mlčky som pozoroval malého Natyho, ako veselo nosí drevo na plánovanú opekačku. Keď konečne usúdil, že je dreva dosť, začal lámať haluze o koleno, aby sa zmestili do neveľkého ohniska.

Spiker prechádza neveľkou sálou, odrazu sa zastaví, otrčí mikrofón k nejakému drobcovi a vybafne naňho: "Je niekedy v škole nuda?" "Nieeeee, nikdy," odpovie krpec pohotovo a spokojne sa usmieva. Otázku spiker položí hádam ešte desaťkrát, no odpoveď je vždy rovnaká: "Nie, nikdy."

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republikyStromová 1813 30 BratislavaVec: Poskytnutie rozhovoru

Mobil vrieska, ako šibnutý. Pozriem na display..."3:00 a.m." "Som totálny magor," napadne mi, ale nakoniec i tak vstanem a odšuchtám sa do kúpeľne. Len pred pár hodinami som priletel zo Sheffieldu. Opláchnem si tvár studenou vodou a pozerám na mátohu v zrkadle. Neveriacky pokrútim hlavou a zopakujem sám pre seba, že som totálny magor. Tentokrát už polohlasom...

Ako bývalý učiteľ sa nejako nedokážem zbaviť záujmu o dianie v našom školstve... Včera som si prečítal ďalší z rozhovorov, ktorý ste poskytli a musím sa priznať, trošku ste ma vystrašili...nerobte to už, prosím...

Spočiatku, teda myslím tým prvé roky, som sa snažil predstierať, aká je to drina, ako sa každý rok zapotím, len aby som na pár dní odľahčil svojej polovičke, ale toto jednoducho neuhrám a musím priznať farbu...

"Pán učiteľ, pán učiteľ, poďte tadiaľto. Je to skratka. Inak pôjdeme na ten Červený Kameň aspoň dve hodiny!" nástojčivo zvolal Peťo, keď sme vyšli z dediny. Mykol som plecami a pobral sa cez pole vyšľapaným chodníkom. A spolu so mnou aj celá moja trieda.

Pred časom predviedol Martin Mojžiš na konferencii k Planéte vedomostí ukážkovú hodinu, kde sa venoval oku a uchu. Diskusia síce nebola nič moc, ale samotná prezentácia ma veľmi zaujala. Podľa jeho slov, vybral si tému, v ktorej nie je celkom doma, aby sa mu nedalo vyčítať, že už bol vopred dobre pripravený. Jeho ukážka sa mi veľmi páčila. Nie len z hľadiska korektnosti informácií, ale hlavne s ohľadom na filozofiu celej hodiny, kde sa kládol dôraz na bádanie a pátranie žiakov, ako i následné kladenie otázok. Jedným slovom - paráda. Prečo to takto nerobia všetci učitelia?