Denisa Hájková
mlyn ktorý nemelie
ticho
vo farbách. v obrazoch. v hudbe. poeticky. krehko. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, také dni, Lucia, illogique, pohľadnice odinakiaľ
Zoznam článkov blogera
Denisa Hájková
ajm kóling mami / alebo dodatok desať minút po tom, ako som zložila
Je už čas prestať sa búriť?
Denisa Hájková
la primavera
Nechcem pripustiť, aby sa jar stala klišé. Je to momentovka. Kontinuálne plynutie záberov a flešbekov.
Denisa Hájková
gazdinka
Od piatku som uštrikovala tri metre šálu a štyri čiapky. Použila som skoro všetky vlny z čias ferencjožku a kráľovnej osterajchu. Nech tam netuchnú v igelitke s logom lego.
Denisa Hájková
také dni
Chcela som napísať o bielej. O snehu na kabáte, baretke, ktorú som nechala u Nej v aute. O nočnom pohľade hore. Že som kráčala so zaklonenou hlavou a snehové vločky nepadali ale stúpali. A na Medenej som sa šmykla a spadla na bielej čiare ako ožran. Na bielej čiare. Ľahkosť. A možno trochu eufórie. Chcela som niečo o poviedke, ktorá rastie ako dieťa v bruchu. Vysáva zo mňa živiny.
Denisa Hájková
.11
nech to trvá tak dlho ako cesta vlakom Bratislava-Zvolen pískanie v trubiciach neónov
Denisa Hájková
ticho
„Myslíš, že keď sa niečo dlhodobo nehýbe, nie je niečo v poriadku?" spýtala som sa s hlavou opretou o toho druhého. „Myslíš, že to niečo v neporiadku je mŕtve?" pozrela som na toho druhého zospodu.
Denisa Hájková
kryštály
Ráno bolo duchaplne obyčajné. Zobudila som sa na budík. A chvíľu ležala na boku. Radiátor mi zohrieval kolená trčiace z pod paplóna. A aj za chrbtom som mala teplo. Dívala som sa cez okno von. Na obnažené konáre stromu siahajúceho až po štvrté poschodie. Prišlo mi to úplne samozrejmé a surrealistická fantázia, ako sa mi zadrapia do kolien ma neudivila, naopak - pousmiala som sa.
Denisa Hájková
syntéza
Oslava života, ktorá za posledných 700 dní absentuje. Príchod - odchod. Sneh. Lupene. Bzučanie. Hrach. More. Čajky. Černice. Jablká. Šuchotanie. Hnednem - blednem. Opadávam.
Denisa Hájková
O tom, že aj blúdenie smeruje, alebo puto najsilnejšie
Sú to dva roky od môjho prvého panického ataku, a dva a pol roka od vtedy ako nám zomrel malý jednodňový chlapček. Myslím, že vtedy niekedy som začala blúdiť. Pred tými dvoma rokmi. Pretrhla som intimitu, dôvernosť. Psiu vernosť. Lesknúcimi očami som naňho hľadela každý deň. Od rána, až po zhasnutie lampy. Potom som hľadela do tmy. Plakala a zlostila sa, že mi nevie pomôcť. Že nevie odohnať to hlboké ticho vo mne.
