moja mama hovorí, že sa lesknem ako koňovi gule.sedlák v meste. študent. barista. čašníčka. učiteľka angličtiny v nízkoprahu armády spásy. dobrovoľník v sociálnych službách. nehorázne sarkastický trúd. náhodný cestovateľ, stopovateľ. a sem tam o tom všetkom rada niečo zdelím. Zoznam autorových rubrík: rmn the cestovateľ, Isn´t this ironic?, Romanka kuchtí, Stretla som..., Zápisky z frontov, Cítim, London, This is music, Nezaradené, Poézia
Priznávam. Nemám žiaden orientačný zmysel. Matne som si spomenula na zastávku, kde treba vystúpiť a ako sa odtiaľ dostaneme k základnému záchytnému bodu. A potom čo? Martin poznám len nejasne. Nakoniec to nebolo nič zložité. Stačilo sledovať pár nezvyčajne pôsobiacich ľudí, ktorí očividne mierili tam, kam my. Do baru Elefant, na spoločný koncert Cliché a Vetroplachu.
Na úvod by som rada uviedla definíciu slova front. Front je papier, na ktorom bojujeme s nudou počas nezáživných hodín. Niekedy sú to ťažké filozofické úvahy, inokedy zas komentár k výzoru profesorky. Front, z ktorého čerpám pre tento článok som náhodou objavila pohodený u nás doma v kuchyni (netuším, ako sa tam dostal) a dobre som sa na ňom zasmiala. Dali sme mu názov : JA, DIALÓG VO VERŠI. Síce na verše sa to moc nepodobá a na dialóg už vonkoncom nie.
Prvýkrát som dostala túto otázku a ja som iba stála ako puk, usmievala som sa a bolo mi hlúpe povedať nie. Takže som nepovedala nič. Predo mnou stál starý pán, ktorý sám seba nazýva cowboy a má aj prečo. Kožená bunda so strapcami, švihácka palička v ruke a iskriace modré oči svietiace v záplave bielych vlasov a brady. Ja by som si vás hneď aj zajtra zobral. Šibalsky sa usmial a ja som vedela, že aj keď to nemyslí vážne, bol by toho schopný.
Nedávno som sa ocitla na koncerte Laca Lučeniča v Považskej Bystrici. Teda, nie tak nedávno, skôr podnet na tento článok som dostala až teraz. Ako väčšina ľudí som tam mierila dúfajúc, že budú znieť najmä staré skladby Prúdov, poprípade jeho samostatná tvorba. Nestalo sa tak. A ja sa tomu veľmi teším.
