Dominika Dongova
spomaľ
Každé ráno vidím bežiacich ľudí ponáhľajúcich sa do práce, potkýnajúcich sa o vlastné životy, nervózni, nevrlí, a znechutení vlastnou existenciou. Spôsobom života, povinnosťami..
Darujem ti krídla, a jediné čo si želám, vidieť ťa lietať. #domideeblog Zoznam autorových rubrík: pre teba, lebo láska, english poems

Každé ráno vidím bežiacich ľudí ponáhľajúcich sa do práce, potkýnajúcich sa o vlastné životy, nervózni, nevrlí, a znechutení vlastnou existenciou. Spôsobom života, povinnosťami..

Niekedy musíš počkať, niekedy musíš veľa trpieť, niekedy sa musíš milionkrát poučiť, a niekedy to proste len cítiš, a vieš ako už viac neutrpieť. Vieš, že ak by si zastal na polceste poslednej prekážky, neprišiel by si tam kde si teraz. A niekedy sa musíš láske jednoducho naučiť. Dnes nemusíš sedieť v lavici, ani stáť na krajnici, nemusíš počúvať, ani odpisovať od spolužiaka po tvojej pravici. Stačí ti srdce, city na polici, ty, a krátky bozk na líci.

Samé predsavzatia, sľuby, prosby, sny, a zmeny. Ty stojíš uprostred. Trochu zmätený, trochu nadšený, a trochu sklamaný. Z toho čo si mohol, mal, čo sa od teba čakalo. Možno rozmýšlaš , že keby vtedy, a keby potom, to by bolo inak, a mohol si byť predsa len lepší synak. Ale ja počujem len bla bla bla.

Lujza bola mladá baba, ktorá roky snívala o princovi na čertovsky drahom bielom koni. Taký ten fešáčik z hornej ulice, ktorý nemá hlboko do vrecka. Ale nebola náročná, len sa mala rada. Nazývala to...

Narodila sa ako posledná z rodiny. Malá, ešte neohrabaná, a nesmelá.. s údivom pozorovala svoje sestry ako rastú, a pršia. Robia to tak jednoducho, bez námahy. Vždy ju to fascinovalo. Čakala preto na..

Pred pár dňami som dostala od kamaráta tip na článok. Otázku. Niečo nevypovedané, a hlavne nezodpovedané. A možno len čisto záujem o dnešný svet, a tú malú skrytú nenávisť. Nenávidel spoločnosť? A čo je to vlastne tá naša nenávisť? Vygooglila som stručnú, hoci zarážajúcu definíciu.

“Bohatým bral, chudobným dával.” Každý pozná jeho príbeh, bol to Jánošík zo starej dávnej školy. Teraz však vznikol nový – Jánošík dnešnej doby.

„...its about how to female lion protects its babies.“ Každý ho hľadá, nachádza, stráca,.. ...a každý z nás sa občas ocitne na tom mieste, ktoré je príliš chladné na myšlienky ako ďalej.

...nebola to vysnívaná cesta, a možno práve preto sa zmenila na niečo magické, vtipné, a hlavne nezabudnuteľné. Poznáte ten pocit v žalúdku pred letom, a myšlienky na to, či ste si nááhodou niečo nezabudli? Tak ten ovládol nachvíľu aj mňa na letisku Heathrow v Londýne, ale keď som skontrolovala pas, letenky, peniaze, a spolucestovateľa, vedela som, že som ready na odlet.

...niekedy si ani neuvedomíš čo všetko vkladáš do človeka, do jeho myšlienok, do jeho života, do... V mladosti si hovoríš, že budeš najlepším otcom, budeš iný ako tvoj otec, budeš...

miestnosť, v ktorej sme sa spoznali nebola ani prázdna, a ani náhodou preplnená.. pohľadmi, ľuďmi, zbytočnosťami. len my dvaja, a dve neznáme bytosti.

...každý z nás hľadá zmysel, verí, že to po čom túži by mu malo právom patriť. Dúfa, že sny sa splnia podľa plánu, a že to čo dá, sa mu už len nejakým spôsobom vráti späť... Ale čo keď nám zrazu niekto zrazí z tváre naše ružové okuliare?

Zoznámili sme sa pred pár rokmi.. Občas som mala, a mám pocit, že sme schizofrenicky prepojení. Nie len ja a on, ale aj ty, a oni. Také to puto na celý život, ktoré sa snažíš, ale nejde rozviazať.

Predstav si tú najmenšiu vec na svete. Máš? Možno povieš, že ňou môže byť mikrób, mini omrvinka, pre dieťa by to bol malý kamienok - či kvietok, pre podnikateľa 1cent, pre kňaza malý hriech, pre mňa? Bodka za vetou. A čo pre teba?

Všetci sa celý život hľadáme, sme nespokojní, chceme viac, aj keď priority sme si určili. Pred svetom, samým sebou. Všetko ako má byť, ale keď sa zavrú dvere...

Organizmus, chladnička, pohár, či naša duša majú svoje limity. Sú to tie pomyselné čiary, ktorým navrchu bliká červená kontrolka s nápisom: naplnené. V tom momente sa môžeme snažiť akokoľvek, a ďalej to už nejde, alebo...?

Každé ráno, každý večer. Keď máš čas, alebo keď ťa život jednoducho prešiel. Zajtra, o dva dni, a potom znova. Ale je to čo hovoríš skutočne modlitba, či iba prázdne slová?

Mali sme rozhovor. O tom, prečo je na svete toľko zla? Prečo nehovoríme to, čo naozaj cítime, ale pomáhame si barličkami (možno, niekedy, raz...)? Na čo hráme všetky tieto otrepané hry, keď nám všetkým ide iba o to jedno...

Ľudia sa prestali smiať, nič ich už nebaví. Nemáme chuť sa hrať, a sme akýsi bez života ťarbaví. Lebo vraj všetko je o tom istom. Aj on mal svoju chvíľku. Ja som sa jej chvalabohu v priebehu dňa zbavila...

Nech si kto chce, hovorí čo chce, ženy sa nevyznajú v mužoch, a muži zase v ženách. Lezieme si na nervy, milujeme sa, a stále sa pokúšame prísť na to, aká vlastne žena v skutočnosti je? Čo chce? atď.. A ja, mám to privilégium byť jednou z nich, tak vám o nás niečo prezradím..