Dušan Koniar
Nakoniec ide o veľa už iba všetkým, nie až jednému
Nazvať to sklamaním je málo. Nazvať to poznámkou v diári zapísanou až do volieb primátora Bratislavy bude asi výstižnejšie. A najlepšie bude zohnať si diár až po rok 2016.
na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nazvať to sklamaním je málo. Nazvať to poznámkou v diári zapísanou až do volieb primátora Bratislavy bude asi výstižnejšie. A najlepšie bude zohnať si diár až po rok 2016.
Bolo by na čase, aby sa Jánošík 21. storočia, najľudovejí zbojník Róbert Fico, konečne vyjadril zrozumiteľne a adresne. Inak mu hrozí, že ostane na háku.
Aj keď je nahota to najprirodzenejšie na nás, aj keď nazývame prirodzením to, čo je na nás najnahejšie, môže nahota pôsobiť rušivo a neprirodzene.
Ak sa to nepodarilo kultúrnemu rezortu v rukavičkách, možno sa to podarí silovému v kanadách. Ak nezabrali Maďaričove otázky o detstve kandidáta, možno bude úspešnejšia pravidelne naplánovaná mesačná porada vedenia kriminálky, ktorá si štatistické podklady žiada necelý deň pred mesiace vopred naplánovaným termínom.
Nech už vyzerá, chodí, chutí či pláva ako chce, po reči poznáš človeka a humanoidný pôvod premiérovi nikto neupiera. Ale o človeku sa dá povedať hocičo, napríklad Homo homini lupus.
Ak som to správne pochopil, Fica obchádza opäť, v krátkom slede po sebe, syndróm vreca zemiakov. Maskuje to úškrnom, ktorý ale svedčí o obrovskom strese. Maskuje svoju zbabelosť označovaním druhého za dobrodruha.
Kto si nevie dať pozor na ústa, môže sa mu stať, že po nich dostane. Najme ak to nie je prvý krát, že bude zrejme nútený čeliť obvineniu z poškodzovania dobrého mena, rozširovania nepravdivých tvrdení a urážok. Čo čakať od muža, čo cudzím ženám z pódia rozpráva obskúrne vtipy a historky, také, ktoré keď by im ich povedal manžel, vytreli by s ním podlahu.
Ani sa namá prečo. 725 oprávnených voličov na Karloveskej ulici č.5 až 61 v Bratislave, zlomok z účastníkov prvého kola prezidentských volieb, ktorí patria do volebného okrsku č.1 v Karlovej Vsi, neboli tou povestnou kvapkou v pohári, zodpovednou za jeho pretečenie. Napokon, niet ešte pre nikoho dôvodov na dvíhanie pohárov. Hoci, kalich horkosti, dopitý až do dna, predsa len sa niekomu ušiel po práve. A možno ním aj ponúkne nového spojenca, keď sa dokázali tak rýchlo zbratať. Červený a čierny
Niet takého capa, ktorý by bol najlepším záhradníkom, akého by bolo možné porovnať s reformátorom súdnictva na Slovensku, ktorý ho zároveň dlhoročne pasie (rozumej v súvislosti s capom, či hocako inak).
O pár hodín nastane volebné moratórium a tak čakám, čo sa stihne ešte objaviť v schránkach či na sieťach. Teraz je tá najvhodnejšia doba, vypustiť plyn a zakázať masku.
Ak by sa po Kryme prechádzalo šestnásťtisíc ruských poľných kurátov, či skôr popov, nevŕtali by mi niektoré veci v hlave. To by ale nesmeli byť po zuby ozbrojení a aj keď ich poslaním je poskytovať útechu a duchovnú pomoc v radoch armády, predsa len by mali mať viditeľné označenie v podobe insígnií na uniforme. Takto sa musia stále bifliť nie len meno a priezvisko, dátum narodenia a služobné číslo, ale aj hodnosť, ktorú na sebe označenú nenosia. To pre prípad, ak by padli do zajatia a chceli by užívať práva vojnového zajatca.
V disciplinovanej armáde sa nestane, aby pešiak či generál konali bez rozkazu zhora. A aj keď vysunutá hliadka zaregistruje pohyb v teréne, bez inštrukcie z velenia netuší, či má nasadiť bodák a čeliť okupantovi, alebo mávať ratolesťou osloboditeľovi na uvítanie. Rozkaz vyšiel dnes krátko po 16.00 z mobilného veliteľstva v Poprade a platená soldateska, skrčená v kryte bezvýznamnej ulice v Bratislave, našla odvahu komentovať ďalší zo Súmrakov bohov.
Ako malý chlapec som považoval za nefér, že čs. televízia neodvysielala sľúbený film Útok ľahkej kavalérie (1968), asi z technických dôvodov a o náhradnom termíne že budú divákov neskôr informovať. Nikdy som ho potom nevidel.
Neočakával som, že by sa Paška a Hrušovský pri tom aj vybozkávali. Napokon, mleli čosi o podpore jedného muža a jednej ženy. A pri takom tvrdení sa predsa nehodí, aby sa dve baby bozkávali.
Sobotňajšia dopravná nehoda v Bratislave, pri ktorej došlo k zrážke autobusu MHD a hasičského auta, s bilanciou 17 zranených a škodou za približne 130.000.- eur má zvláštnu okolnosť, prečo sa vlastne udiala.
Dokopy šesť rôznych zákonov, určujúcich pravidlá piatich rôznych volieb vykonávaných priamou voľbou, vyvoláva medzi občanmi rozporuplné reakcie. Dôvodom je nejednotnosť o tom, kedy vlastne začína volebná kampaň a skutočnosť, že pravidami o začatí volebnej kampane sa prakticky nikto neriadi. Lebo je v tom zmätok, lebo nie je určený postih, lebo to tak všetci chcú, lebo to tak všetkým vyhovuje. Napriek tomu, že všetci kričia po zjednotení volebných pravidiel do jedného predpisu. Ten návrh, z dielne vládneho Smeru, existuje. Nielen že je bezzubý ako doterajšie zákony. Vo svojom novátorstve nevie nič spoľahlivo definovať a zaručiť postih za porušovanie. Ak sa politické strany či jednotliví kandidáti mohli velebiť odkedy chceli podľa šiestich zákonov, budú mať možnosť konať tak raz jednotne a transparentne podľa predpisu nového.
Proklamovaná ochrana pracujúceho, tak ako ju klamlivo proklamujú všetky po sebe idúce vlády, dostáva opakovane vážne trhliny. Citeľne po poslednom zverejnenom stave okolo úhrad nárokov subdodávateľov Váhostavu- SK, a.s., na diaľničnom úseku, z ktorého sa subdodávateľské firmy vyhrážajú stiahnuť, práve pre notoricky sa opakujúce meškanie úhrad za dodané výkony a služby.
Tridsať roční a mladší vedieť nebudú, kto to bol ujo Tajgalík. Ak by chceli vedieť aké postavenie som mu pripisoval v časoch, kedy bol ten pojem, ujo Tajgalík, aktuálny, nech sa započúvajú do niektorého zo štátnickych či štátotvorných prejavov Pavla Hrušovského. Že sa nedá? No veď, ako je aj pravda, celý ujo Tajgalík.
Popravde, vyzeralo by to čudne. V pracovnj dobe, uprostred mesta, chlapi narábajúci karabínkou, za účelom dostihnúť kolegu tam hore v korune a pútať pozornosť okoloidúcich.
Prebehla médiami taká správa, že Trenčania prišli o jednu z budov, ktorá tvorila časť ich dlhoročnej identifikácie sa so svojim mestom. Predposledný majiteľ mal s budovou určité zámer, zámery toho, zatiaľ, posledného sú odlišné.