Už neadminujem blog SME. Zoznam autorových rubrík: Literárna bobopédia, Filmy a TV, Knihy, Blogospotne, Tie roky 80-te, Viditeľné mestá, Internet, Obuškom po hlave, Hviezdy a ich mýty, Poviedka na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Keď som prechádzal z nórskeho Narviku smerom do Fínska, zastavil som sa na pol ceste v švédskom mestečku Kiruna. Ráno som sa prebral na to, že ma niekto hladí po vlasoch. Takéto prebudenie sa je samozrejme veľmi príjemná vec, avšak ak cestujete sami po svete, je to dosť neočakávané. Možno majú Švédi nejakým spôsobom zakódovanú prirodzenú milotu.
Možno ste sa už s takou reakciou stretli. Teda s veľkou pravdepodobnosťou áno. Je to predsa učebnicový príklad správania sa ľudí v puberte. Učebnicové príklady sú okrem iného zvláštne aj tým, že hoci ich všetci poznáme, pri strete s nimi sa správame učebnicovo. Teda takmer vždy zle.
Stáva sa vám, že často hľadáte informácie na nejakej stránke ? Napríklad odchody mhd alebo v článkoch na blog.sme.sk, prípadne iné informácie ? Ak používate Firefox, môžete si hľadanie výrazne uľahčiť.
Teda nie doslovne, ale so stúpajúcimi teplotami o tom snívam čím ďalej, tým viac. A pritom počas poslednej predlhej zimy by som zas dušu dal za trošku slnka. Nuž človek je tvor nevďačný. Občas.
Prvé bratislavské stretko blogerov máme za sebou.
Ak by ste chceli vedieť ako bude vyzerať nový design blog.sme.sk, či sa zruší karma, či majú blogerky krajšie oči ako na fotkách, že Ježura nie je červenovlasá a ako vyzerá Svetielko, mohli ste sa dozvedieť na prvom bratislavskom stretnutí blogerov, ktorého sa zúčastnili aj neBratislavčania.
Nepatrím medzi ľudí, ktorí v princípe veria na zázraky. Také tie sim sala bim a prásk - z vody je víno. Každopádne niektoré veci za zázrak považujem. Nie, nejdem písať o láske. Nebojte sa.
Včera som cestou v električke zistil, že kino, v ktorom som po prvýkrát počul prehovoriť Laurela a Hardyho, sa zmenilo na computer shop. Kupovali vtedy ostrov a mňa šokovalo, že postavičky z nemých grotesiek, ktoré som poznal z kraťasov v kine Čas (Palace), hovoria. Lenže Časík už nie je a spolu s ním ani Dukla, Pohraničník, Praha, Slovan, Metropol, Mier. Kiná sa zmenili na obchodné domy, banky, divadlá a ostali len spomienky na úžasné filmové zážitky.
Keď som si robil plán, ktoré mestá navštívim, vychádzal som z toho, že by som chcel spoznať miesta, ktoré mali zaujímavú históriu, architektúru, alebo tam žili zaujímaví ľudia. Pri výbere Bolone, to bolo úplne jasné. Mesto prvej univerzity a Umberta Eca.
V našej rodine mám na starosti nákup drogérie. Už si presne nepamätám, ako k tomu došlo, ale určite nie z dôvodu lenivosti ženskej časti mojej domácnosti. Zrejme som nepatrične zdvihol obočie pri pohľade na účet za nejaký nákup a tak som obratom dostal možnosť dokázať, aké sú moje schopnosti. Nuž a výsledok nebol hneď hviezdny. Ak totiž drogériu, tak potom úplne, ale ozaj úplne všetku. Áno, aj TÚ.
Môj kolega Slavko tvrdí, že som vraj expert na odchytavanie "paketov" v rámci rozhovorov. Aj keď nezvyknem počúvať, o čom sa ľudia okolo mňa bavia, sem tam sa mi podarí zachytiť nejaký , zväčša kľúčový, úryvok . Ten najčerstvejší pochádza od mladej cca 18-20 ročnej dievčiny, ktorá večer na zastávke električky dôrazne vysvetľovala niečo svojmu, povedzme viac než kamarátovi. "Nemôžem ju poslať do čerta, keď mi financuje antikoncepciu", tvrdila mu. Tá musí mať veľmi fajn mamu, pomyslel som si. Mám niekoľko dôvodov, prečo som si tým natoľko istý.
V časoch, keď sme platili ešte československými korunami a smerom k modrej lagúne prúdili každý víkend staré Karosy, vybral som sa aj ja navštíviť toto prapodivno-úchvatné mesto.
Vždy ma fascinovala hranica. Možno to bolo tým, že som ako ako dieťa vyrastal v časoch, keď ešte existovala železná opona, elektrické ploty a vojačikovia v strážnych vežiach, ktorí dbali na to, aby sme z toho raja nahodou neušli.
Mám rád knihy a mám rád humor Vladimíra Renčina. Okrem iného. Zvlášť jeden jeho vtip mám obľúbený, aj keď nepatrí do kategórie tých, pri ktorých človeku tečú slzy.
