Som jedna z mnohých, čo denne stretávate na uliciach... Zoznam autorových rubrík: len tak, o mne, boľačky, moje kuriózne choroby, Súkromné, Nezaradené
Moja mama bola vždy veľmi tučná. Respektíve celý svoj dospelý život. Pokúšala sa nám síce nahovoriť, že za slobodna mala taký tenký pás, že je ho otec občiahol rukami, ale otec taká ručiská nemal, bol to umelec, krásne maľoval. Je možné, že mala aj nejaký pás, pri troch bratoch sa jej toho z jedla asi veľa neušlo, ale ja si ho nepamätám.
Stala sa mi taká zvláštna vec. Pri prehadzovaní písomností natrafila som na veľký modrý zošit. Písmo v ňom bolo moje, aj prvé riadky som spoznávala, ale ostatné stránky boli pre mňa zaujímavým prekvapením. Zápisky skoro desať rokov staré odkrývali predomnou prežívanie z tej doby zachytené ľahkým perom a tak vzdialeno-blízke, až som mala pocit, že som ich prežila vo sne.
Keď pred pár mesiacmi odišiel odomňa ten človek, ktorý mi mal pôvodne zatlačiť oči, zdalo sa, že zoskupenie vesmíru sa nejako poprehadzovalo a ani zemeguľa už nie je to čo bývala. Aj s mojim telom to zamávalo. Srdce polámané a v hlave guláš.
Každý normálny človek v mojom veku má v kredenci zbierku liekov a považuje za samozrejmé ju raz do mesiaca doplniť. K takejto zbierke sa jedinec dostane hravo. Stačí navštíviť obvoďáka a choroba je na svete. Veď je predsa nemysliteľné, aby nemal štyridsiatnik vysoký tlak a aspoň nábeh na cukrovku. A po päťdesiateke je to priam povinné.
Milujem čokoládu. Určite v tom nie som sama. Jednoducho, keď sa mi dostane do rúk nejaká kvalitná, neodolateľne dobrá, bez zábran ju zjem kompletne celú. Našťastie to nie je často, pretože na vidieku kvalitu nezoženiete.
Život mi prihral do cesty nevyhnutnosť, akou je vodičák. Dúfala som, že to doklepem aj bez neho, ale nedá sa. Autoškola bola zábavná, menej už pre mojich inštruktorov, ale klobúk dolu, chovali sa galantne voči mojim odfarbeným šedinám. Občas ma síce udivovali vetami ako: "...vo vašom veku..." a podobne, čo som nechápala, veď aký vek? Je síce pravda, že po svete behá tvor, ktorý ma oslovuje "babka", ale to ešte neznamená, že som stará.
Na dvere mi zaklopala kamarátka. Hneď ako som ju uvidela, pochopila som, že je zle. "Opustil ma manžel" vyblafla skôr, než si sadla "Prišiel jeho čas. Zistil, že je mladý a krásny a že si zaslúži lepší život, ako doposiaľ. Zbalil si veci, viagru a Coregu a pobral sa užiť si svoju labutiu pieseň s pani dokonalou. Stáva sa to a zdá sa že je to u mužov po päťdesiatke úplne bežné. Chlapi vymreli s generáciou môjho otca a naše matky vychovali bačkory. Ale nečakala som, že sa to stane mne"
Papuče som si nachystala do polohy stoj spojný, aby som mohla do nich hneď nastúpiť, keď sa v noci moje dve beštie rozhodnú ísť von, zachrániť ma pred nebezpečnými ježkami a imaginárnymi votrelcami. Beštie sú feny bradáča melého a aj keď sa cez deň javí, že nemajú ani štipku energie, v noci zrejme frčia na mesačné svetlo. Takže scenár: psi písk, ja papuče, dvere, psi von, o chvíľu štek, psi dnu, papuče dolu, posteľ...blázon, ja viem.
"Môžeš ma už konečne prestať ľúbiť?"povedal dôrazne a vyznelo to ako príklad toho, ako sa z otázky môže stať príkaz. Nedalo sa oponovať, vytiahla som z vrecka prepínač a gombík som otočia na nápis: Už ho neľúbim. Spokojne sa uškrnul, vybral debilník a v krátkosti doň niečo načmáral. Zrejme do kolonky Vybavené. Otočil sa, zobral zo stola telefón a išiel do vedľajšej izby podať hlásenie pani dokonalej. Asi o tom, že má ďalšiu záležitosť uzatvorenú.
Veľký pes sa postavil a začal sa naťahovať. Predné laby tak, že zadok nechal vystrčený dohora a zadné pekne jednu po druhej, akoby nimi striedavo ukazoval na búdu za ním. Nakoniec natiahol krk k nebu a zívol.
utrela som si slzy, prekotila do seba trezalkový čaj a nahovárajúc si, že som sa upokojila, chcela som napísať nejaký blábol, ktorý by poukázal na to, že môj čin bol uvážený a že som naozaj nemala na výber. Ruku mi však viedol ktosi iný, kto vie, že milujem svoj život a že viem, že to dobré ešte len príde...
