Zároveň nám jej poetický vývin jasne ukazuje, že sme v tom čase aspoň kultúrne boli súčasťou Európy. Nefunkčná a falošná idea všeslovanskej vzájomnosti nás po druhej svetovej vojne pomohla vytlačiť za Železnú oponu, ale to neznamená, že v tejto lži musíme zotrvávať aj dnes, keď sme (zatiaľ) súčasťou toho vyspelejšieho kúska sveta.
V antológii s priliehavým názvom Stredoeurópska moderna, ktorú vydal Slovart v roku 2014 v rámci edície Lyrika 20. storočia, sa nám v úvode prihovára jej zostavovateľka Zornitza Kazalarska a jeden odsek si dovolím odcitovať vcelku. Obsahuje esenciálny popis toho, ako sa umenie ovplyvňuje a obohacuje naprieč geografickým priestorom.
„Keď si porovnáme biografie básnikov, neujde nám, ako často menili básnici miesto bydliska, aká hustá bola sieť trás, ktorú si vybudovali medzi Parížom, Viedňou, Berlínom, Mníchovom, Budapešťou, Krakovom, Bratislavou a Prahou, ako blízko stredoeurópskych metropol sa zrazu ocitli Bukurešť, Záhreb, Ľubľana, Belehrad a Sofia. „Vchádzali sme do verejného života na konci storočia a žili sme v úplnom strede Európy“, píše František Krejčí vo svojich spomienkach – a je to výpoveď, ktorú by mohli bez váhania podpísať všetci autori, zastúpení v antológii. Skúsenosť pohybu medzi kultúrami tvorila často základ básní takých rozdielnych autorov ako Otto Julius Bierbaum, Stefan George, Christian Morgenstern, Rainer Maria Rilke, Endre Ady, Ion Minulescu, Bolesław Leśmian, Wacław Rolicz-Lieder, Stanisław Wyspiański, Ivan Cankar, Antun Gustav Matoš a Jovan Dučić. Mnohojazyčnosť a zmena jazyka – či už v rámci jednej básne, alebo celého životného diela – nechýba v takmer nijakej autorskej biografii. Vlastná básnická tvorba sa neraz spájala s intenzívnym osvojovaním si nového a ukotvovaním cudzieho vo vlastnom. Básnické bytie bolo úzko spojené s prekladateľskou činnosťou. Jednotliví básnici nielenže prekladali takmer rovnaký korpus básní (Dante, Shakespeare, Baudelaire, Verlaine), ale prekladali sa aj navzájom: Stefan George Wacława Rolicz-Liedera, Wacław Rolicz-Lieder Stefana Georgea, Dezső Kosztolányi Rainera Mariu Rilkeho, Ivan Krasko Richarda Dehmela, Vladimír Roy Rainera Mariu Rilkeho a Endreho Adyho. Z tejto perspektívy nie je predkladaná antológia len nadnárodnou zbierkou básní, ale aj výberom medzikultúrnej a transnacionálnej lyriky.“ (Stredoeurópska moderna, s. 9-10)
Inak povedané, umenie vtedy v Európe, na rozdiel od umelého panslavizmu, naozaj spájalo (a dodnes spája) kultúrnych ľudí a fungovalo na základe voľného pohybu, spoznávania a ovplyvňovania sa navzájom. Preto nám tu z tej doby ostali diela autorov ako Ivan Gall, Janko Jesenský, Ivan Krasko, Štefan Krčméry, František Votruba, Vladimír Roy, Martin Rázus, Vladimír Konštantín Hurban, Juraj Slávik-Neresnický, Samo Cambel-Kosorkin a diela autoriek ako Ľudmila Podjavorinská alebo Ľudmila Groeblová. Preto nám tu v medzivojnovom období rozkvitla katolícka moderna (Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Ján Haranta), surrealizmus a autori ako Rudolf Fábry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry, Pavel Bunčák, Július Lenko, Ján Rak alebo Ján Brezina.
Pre modernistickú poéziu platí, že aj keď odvrhla páčivú poetiku svojich predchodcov (a súčasníkov), stále si uchovala záľubu vo viazanom verši a vlastne aj v tradičných básnických strofách. A to mi je sympatické. Na otázku, čo je to vlastne to „moderné“, nám už v roku 1891 dal možnú odpoveď Julius Schaumberger.
Julius Schaumberger - Moderné
/Preložili Ján Štrasser a Peter Zajac/
Moderné! Moderné! Čo nám toto slovo vraví,
to, čo tak prudko vlietlo medzi nás
a hlasno ruší jeho budík dravý
nehybnosť, ktorú zvyk dal na reťaz?
Akému zmyslu učiniť chce zadosť
a aké nové posolstvo v ňom znie?
Čo chce tá smelá bojujúca radosť?
Čo je to moderné?
Moderné - túžba rozbiť staré brány,
nemilosrdne zničiť starý tvar,
vystúpiť proti všetkému, čo bráni
mocnému duchu predviesť novú tvár.
Moderné - pud, čo do výšok sa derie,
chce putá tradície rozpojiť
a neklania sa zbožnej detskej viere
žiadnemu čaru božských autorít.
Moderné - črta najkrajšia a živá
v slobodnej tvári našich dnešných čias
radšej je hnusná, než by bola lživá,
v nej láska k pravde svoju krásu hľadá,
chce pravdu v žití, pravdu v umení.
Moderna a avantgardné smery v literatúre prenikli prakticky do všetkých kútov zemegule. Nešlo iba o poéziu, ale aj o prózu. Literatúra odzrkadľovala Nietzscheho filozofiu, prelínala sa s výtvarným umením atď. Kým v USA a v Európe vzbudila prirodzený ohlas, v takom Sovietskom Zväze jej tvorcovia skončili zväčša v gulagoch, v emigrácii alebo na popravisku (pozri ďalšiu antológiu z rovnakej edície – Ruská moderna z roka 2011).
A toto memento by sme si mali pripomínať aj dnes, keďže sa mi zdá, že návrat do 19. storočia by pre mnohých z nás vlastne znamenal výrazný progresívny krok vpred...
Citácie sú z knihy:
Stredoeurópska moderna. Zostavila Zornitza Kazalarska. Bratislava : Slovart, 2014. 207 s. Lyrika 20. storočia. ISBN 978-80-556-1160-0.
