Moje poobedné oddychovanie bolo opäť prerušené. Vo chvíli, keď som rozospato hľadala svoj mobil mi prišlo na um, že som zase na niečo zabudla. Veď som si predsa dohodla schôdzku so svojou sesternicou z východu. Samozrejme, tá mi už vytrvalo volala. O 10 minút príde. Rýchlo som si na seba nahádzala nejaké šaty , zviazala vlasy do uzla a uvarila kávu. Voda mi ani nestihla zovrieť, už zvonila.
So širokým úsmevom som otvorila dvere. Naozaj som sa na ňu tešila, veď sme spolu vyrastali. No niekto sa na mňa vrhol skôr, ako som ju stihla privítať. TO jej malý dvojročný syn ma skoro zhodil z nôh, keď sa ma chystal objať. Zobrala som si malého na ruky a viedla som Veroniku do obývačky. Vyzerala naozaj dobre. Možno na mamičku príliš výstredne, ale keďže výstrelky máme v rodine, rýchlo som si na jej ružovo -čierne vlasy privykla. Dlho sme sa rozprávali a ona mi opisovala ako sa jej žije s mužom, ktorý je od nej o 16 rokov starší.
,, Zo začiatku to bolo fajn,“ hovorila mi a neprítomne hľadela do prázdna. ,,Očarila ma jeho zrelosť. Presne vedel čo potrebujem, na čo myslím a s čím ma potešiť.“
Spoznali sa na nejakej diskotéke. On mal 32, ona 16. Rodičia o ňom pravdaže nevedeli. Chodili na dlhé výlety autom, kupoval jej drahé veci a sypali sa z jeho úst lichôtky. Všetko bolo krásne, až kým neotehotnela. Bruško rástlo, už sa nedalo ďalej utajovať.
,,Pamätám si akoby to bolo dnes keď sme našim oznámili, že som tehotná,“ hovorila mi s úsmevom na tvári a fajčila jednu cigaretu za druhou.
,, Mama tá odpadla, otec ma vyfackal, veď som mala ledva 17,“ pokračovala. Našťastie rodičovská zlosť povädla, keď prišiel nastávajúci zaťko s plným priehrštím peňazí. Každý v rodine si myslel, že bude svadba. No svadba nebola. Veronika nechcela. Ako sama tvrdí, neoľutovala svoje rozhodnutie dieťa si ponechať, ľutuje len to, s akým mužom ho má.
,,Zo začiatku som ho ľúbila. Začali sme prerábať dom, robiť si plány do budúcnosti a vyberať mená pre dieťatko. Avšak veci sa zmenili keď ma začal Štefan pokladať za nezrelé decko. Všetko robil po svojom, nepočúval ma, neradili sme sa. Cítila som sa len ako žena, čo čaká jeho dieťa. Podľa neho boli moje názory nezrelé, veď som mala len 18 rokov, nedokončenú školu a manžela, čo si myslel, že sa o mňa treba len starať,“ vravela mi so smútkom v hlase. Žiadna mladosť, zážitky s priateľmi. Namiesto toho bolo prebaľovanie, plno prebdených nocí pri postieľke a slzy. Slzy smútku nad skazenou budúcnosťou. Radila som jej nech ho nechá, keď pri ňom nie je šťastná. Ale čo si počne slobodná matka bez podpory rodiny a bez ukončenej školy ? Neviem... Naozaj bezútešná situácia. Štefan sa s ňou nerozíde. Jemu tento život vyhovuje. Veď má krásnu ženu, šikovné dieťa a plné vrecká peňazí. Stereotypný život pre muža v jeho veku pravdepodobne ideálny. No Veronika pri ňom vädne. Poradila by som jej aj to, aby si našla milenca (bohvie či dákeho nemá), ale je to len dočasné východisko, ktoré by ešte viac zamotalo situáciu. Možno to celé neväzí v tom, že je Štefan o 16 rokov starší . Možno majú len rozdielne povahy. Naozaj netuším, aké by bolo vhodné riešenie. Pretrpieť celý život? Žiť pre dieťa... Alebo sa rozísť s týmto človekom?
