Laura sa obzerala v zrkadle. Už nie je dieťa. Telom pripomína ženu. Pod voľným tričkom sa jej črtajú oblé tvary. Vlasy jej zhustli a v očiach sa objavila hravá zmyselnosť. ,,Dospievam,“ uškrnula sa. Hrdo vypla hruď a kráčala von za ostatnými. Nevedela, že vo vedľajšej miestnosti číha niekto, kto jej toto nové poznanie zoberie. Niekto, kto jej možno navždy zmení pohľad na seba samú. Laura otvorila dvere, vykročila a zrazu jej srdce začalo splašene biť.
Milan bol asi o dve hlavy vyšší ako jeho rovesníci. Mocné svalnaté telo si hrdo niesol chodbami ubytovne. Nastoknutá hlava medzi mohutnými ramenami však pôsobila groteskne. Bolo v nej príliš málo empatie a láskavosti. Asi preto pôsobila tak miniatúrne. Medzi najobľúbenejšie Milanove aktivity patrilo očumovanie mladých dievčat v bazéne. Keď si vytipoval svoju obeť, neváhal použiť silu a pod rúškom hry, topiace sa dievčatá pekne poobchytkával. Veď čo! Všetky mlčali, lebo sa hanbili. Hlupane sprosté….A v tom sa mihla okolo neho ako letný vánok. Skoro žena, ešte dieťa. Všimol si ju hneď prvý deň. Nepoddajné kučery, ktoré sa vlnili pri každom jej pohybe. No najviac ho vzrušovala predstava Lauriných očí, a strachu v nich. Je vášnivá, o tom niet pochýb. A je panna. To ho vzrušovalo najviac.
No Laura nebola ako ostatné dievčatá. V bazéne sa mu vyšmykla a pri prvom nádychu nad hladinou začala kričať. ,,Ty debil sprostý! Skoro si ma utopil!“ vrieskala na celé kúpalisko. Milan sa zahanbil. Musí byť opatrnejší. Veď sa jej to nakoniec bude páčiť. ,,Ak sa ma ešte raz dotkneš, poviem to otcovi,“ šepla mu spomedzi stisnuté pery. ,,Nedramatizuj. Kto by ti veril,“ znel celkom ľahostajne. Veď bude ešte príležitosť. Cítil to. Chcel to.
Preto keď videl Lauru pochodujúc do svojej izby srdce mu poskočilo. ,,Teraz budeš moja. Dobrovoľne alebo nasilu,“ šepkal si, kráčajúc za nevinným dievčaťom.
Milan sa schoval v kuchyni, na konci ubytovne. Tá totiž susedila s jej izbou a ak by ho tu niekto načapal má dobrú výhovorku. Veď bol hladný. A čakal. Ticho ako myška. Príležitosť príde, lebo odvážnym šťastie praje, tak mu to hovorievala mama.
Laura otvorila dvere, vykročila a chystala sa zamknúť. Intuícia jej hovorila aby sa pozrela doprava. V tom sa jej pohľad stretol s Milanovým. Stuhla. V očiach sa mu zračila zúrivá nenásytnosť. V panike jej padli kľúče na zem. Rýchlo ich schmatla a vbehla do izby. Chcela sa zamknúť, no Milan bol rýchlejší. Odsotil ju. Laura letela cez celú miestnosť až pristála pri okne. Teraz už vie, že vojsť do izby bola chyba. ,,Vstaň,“ hovorila si v duchu. No telo ju akosi neposlúchalo. V hlave jej dunelo a pred očami videla drobné hviezdičky. Zrazu ju za plecia zdrapili dve mohutné ruky. ,,Konečne sme sami. Len ty a ja,“ šepkal žiadostivo. Laura stála a triasla sa. Milan si ju obzeral. ,,Daj si dole tričko!“ sypel a chcel sa jej dotknúť. ,,Uteč Laura,“ počula tichý hlas, ,,uteč.“ Pozbierala poslednú odvahu. Vrazila do násilníka a vyskočila na posteľ. Hlavu si tisla k pootvorenému oknu a začala kričať. Nikto ju však nepočul. Jej krik splýval s veselými hlasmi rodičov a detí. Tuším sa vonku opekala slanina. A Milan? Ten sa usmieval. Lebo vyhral. Bol silnejší, cez neho sa nedostane. Chytil ju za nohu a ona klesla na posteľ. Chvíľu sa na ňu pozeral ako tam tak bezbranne leží. Áno, mohol ju privaliť a rýchlo sa uspokojiť. Ale to by nebolo ono. Ona si zaslúži viac. ,,Neboj sa, nebude to bolieť,“ skláňal sa nad ňu. ,,Viem, že budem prvý,“ už bol bližšie, ,,a preto si to užijeme obaja.“ Jeho zbesilé ruky blúdili po Laurinom tele. Každý jeden dotyk ju bolel. S každým jedným pohybom si uvedomovala, že bude znásilnená. Tu a teraz, cez deň, v tábore, počas toho ako sa všetci vonku veselia. Bránila sa, hádzala sebou, snažila sa kričať ale z jej hrdla už nevychádzal žiaden zvuk. Vzdala sa a plakala.
Ako si Milan rozopínal nohavice, tlak na Laurino telo trochu povolil. Vládala sa nadýchnuť a to jej stačilo aby sa z posledných síl odrazila z postele. Tvrdo dopadla na dlážku až to zadunelo. Otočila sa a začala sa plaziť k dverám. Milana to očividne prekvapilo. ,,A ja som chcel byť nežný,“ mrmlal a chytil Lauru za vlasy. Ťahal ju po dlážke a pokúšal sa ju vytiahnuť na posteľ.
Nepamätám sa, čo sa vlastne stalo. Hlava ma štípala a od opuchnutých očí som poriadne nevidela. Milan, áno, tak sa volal, zrazu zmeravel a pustil ma. Keď si to spätne premietam, vyzeralo to ako keby sa ho zmocnila nejaká tajuplná sila a on sa nevládal ani pohnúť. Ešte dnes si pamätám zdesenie na jeho tvári.
Tento príbeh nehovorím často. Hanba a strach mi v tom bránili, alebo lepšie povedané, bránila mi v tom Milanova mama. To ona vo mne tú hanbu vyvolala. Keď som sa jej ako dieťa zdôverila, povedala mi, aby som si všetko nechala pre seba. Vraj by sa ľudia nado mnou pohoršovali. Vraj som bola výstredná, vraj som isto koketovala, vraj….. A komu by som sa vlastne zdôverila. Otec, by ma pochopil. Teraz. V tom čase by možno uveril Milanovej mame. A mama tá bola v krajine duší. A odtiaľ niet cesty späť. Aspoň to som si myslela.
