,, Podviedol si mamičku keď ste boli manželia?" spýtala sa otca. Všetci už mali vypité, ryby nebrali. Otec sa na ňu pozrel s výčitkou v očiach. A v tej chvíli pochopila, že tú lásku, ktorú pokladala za najčistejšiu, tá sklamala.
Kedysi, keď som bola mladá a pekná, som verila v lásku, ktorá neobmedzuje, dáva slobodu, krídla. Takú, ktorú keď uchopíte za ruky, rozprestrie krídla a spolu budete objavovať nejedno skryté tajomstvo sveta. Slobodná láska, tak som ju volala. Videla som ju vo filmoch, v kine, v rozprávkach, čítala v knihách ktoré tak milujem. Šípkovú Ruženku zobudil zo spánku bozkom princ. Popoluška našla svoju črievičku, pretože prišiel on na bielom koni. A čo bolo potom? V knihách to nepísali, filmy nemali pokračovanie. Americký happy end?
Lovím vo svojom krátkom živote, avšak žiaden romantický koniec ma nenapadá. Jedno manželstvo sa rozpadlo, pretože si k sebe nevedeli nájsť cestu. Druhé je na rozpadnutie. A tie ktoré naoko fungujú sú absolútnou fraškou. On si hľadá milenku, možno našiel. Ona má milenca, možno už iného. Pýtam sa preto, či existuje to, v čom som verila ako dieťa. Jeden mi odpovie, že tomu nerozumiem, pretože je prirodzené, že vyhľadávame vo vzťahu to, čo nemáme. Druhá mi povie, že nemám byť dieťaťom, lebo ideálny vzťah neexistuje. Naozaj je to tak? Má raz všetko svoj koniec? Ukončil sa môj ideálny vzťah pred rokmi? Napriek všetkému, verím, že existujú tí dvaja ľudia o ktorých je tento článok. Zaspávajú s otvorenými očami, držia sa za ruky a hľadia si priamo do očí. Poznajú jeden druhého, každý centimeter svojho tela a milujú sa. Oddane, vášnivo. Ona je pre neho múzou, bohyňou, ktorú môže obdivovať a miluje jej prirodzenosť. On je pre ňu oporou, tou skalou, pod ktorou sa môže stále schúliť. A nechcú meniť jeden druhého. Milujú sa slobodne, a úprimne a bez výčitiek. Áno, stále v tebe verím slobodná láska.
